V minulom blogu som písal o prežívajúcom kastovníctve v našej spoločnosti - o tom, že ľudia sa v podstate dodnes delia na "pastierov" a "ovce". A potom je tu (s pokrokom civilizácie narastajúca) časť populácie, ktorá nemieni patriť ani do jednej kasty; nepotrebuje ovládať životy iných (ovcí), ale súčasne si chce svoj osud, prosperitu a osobné šťastie vytvárať pokiaľ možno nezávisle na "pastieroch" (mimochodom, takíto ľudia sa nazývajú liberáli). Pre spoločnosť je dôležité, aby v nej pribúdalo práve týchto ľudí mimo ktorejkoľvek kasty, a aby aktívne bránili svoj prácne vydobytý status; priaznivci starého kastovníctva totiž neúnavne vyvíjajú úsilie, aby starý model zostal zachovaný. Model, kde možno ovce strihať a dojiť, a v prípade, že to pastieri uznajú za potrebné, i zodrať z kože. Ovce majú naopak len slepo poslúchať a nasledovať pastierov. (Chceme to?)
Je večným problémom ľudstva, že ľudia nie sú všetci rovnakí (to by neboli, ani keby ich klonovali), a tak nie je možné dosiahnuť ani ich úplnú rovnosť. Liberálom stačí rovnosť šancí a právneho postavenia občanov. To ale nebráni rôznym ľavičiarom - komunistom, sociálnym demokratom, progresívcom, zeleným recyklovaným marxistom atd. - aby sa vždy znovu nesnažili nerovnosti "dorovnávať". Pritom, každý človek sa rodí s inými danosťami, vlohami, talentom, motiváciou, usilovnosťou, aj keby sme odhliadli od formujúceho vplyvu prostredia (ktoré je asi iné v rodine "pána továrnika" a iné napr. v osade). Je zákonité, že menej nadaní, menej usilovní, menej úspešní budú mať vždy sklon závidieť úspešnejším - v demokracii sú preto vďačný cieľ ľavicových "dorovnávačov", ktorí im sľúbia rôzne druhy kompenzácie, samozrejme nie z vlastného vrecka (tak veľa v ňom ani nemajú, ani keby boli charita), ale tak, že zoberú úspešnejším a rozdelia tým druhým. Že je to kontraproduktívne, ukázal už socík, nuž ale, nevyšlo raz, prečo to neskúšať znova a znova? (a hoci príčetnejší či pragmatickí ľavičiari dobre vedia, že dorovanie je nesplniteľná ilúzia, stačí ho sľúbiť a vyhrať voľby. A potom sa pragmatici Ficovho, Orbánovho a pod. razenia už len potrebujú postarať, aby sa v pozícii zabetónovali na doživotie... hej, doživotie by sa daktorým zišlo, ale také iné, v uzavretom zariadení...).
A keď klasické metódy politického súperenia nestačia, prichádzajú užitoční pomocníci: Aktivisti.
Pod pojmom aktivistov si väčšina z nás predstaví bojovníkov za lepšie životné prostredie, a tí sú etablovaní najmä v krajinách na západ od nás (Greenpeace v tom rozhodne nie sú sami), hoci napr. ochranári prírody boli jednou z hybných síl už v tunajšom novembri 1989, a odvtedy svoje aktivity rozšírili. Ako každý ideál, na začiatku to vyzerá pekne. Veď asi nik z nás nechce v lese vidieť hrdzavejúce vyhodené elektrospotrebiče, ani plastové fľaše v potoku, a ani spodná voda otrávená nejakou chemickou fabrikou ešte za socíku nás asi nepoteší. Logicky vznikali spolky či hnutia, ktorým išlo o kvalitejšie, čistejšie životné prostredie. Potiaľ dobre.
Hnutia skôr či neskôr začali nejaký druh protestných akcií či organizovaného odporu voči znečisťovateľom, takže štát musel zareagovať. Napokon, je to oblasť "spoločného priestoru", z ktorého nejakým spôsobom čerpáme či ktorý užívame všetci. A kde sa asi celkom bez legislatívnych zásahov či regulácií nezaobídeme. Vieme ale, že niet takej dobrej veci, čo by sa skôr či neskôr nezvrhla či nedala zneužiť (už za čias socializmu Rusi, teda vtedy Sovietsky zväz, rôzne hnutia západných environmentalistov v zákulisí aj financovali, podobne ako ľavicu či socdem strany na Západe, v nádeji, že títo všetci prispejú k destabilizácii Rusmi tak nenávidenej západnej spoločnosti (stav životného prostredia v samotnom Rusku ich nikdy netrápil a netrápi, až Černobyľ vyvolal medzinárodný poprask...). Samotné západné ľavicové strany videli v aktivistoch potenciál, ktorý by bolo škoda nevyužiť. Napokon, mnohých ľudí samotný aktivizmus baví a napĺňa - pochodovať spolu v rade a šíku v dave podobne zmýšľajúcich (sú)druhov, so zaťatou päsťou vyjadriť odpor a nesúhlas (jedno s čím, ide o to, vyventilovať frustrácie a cítiť spolupatričnosť) je pre istý druh ľudí ako opojná droga. (Až mám chuť povedať, že ide o zástupné ukojenie ich inde nenaplnených potrieb.)
Tu je načase zdôrazniť závažnú vec: akonáhle aktivizmus (jedno za čo, za práva žien, proti diskriminácii na základe čohokoľvek, za gender, woke, alebo trebárs proti emisiám CO2, ktoré vraj spôsobia klimatickú katastrofu) prerastie za hranice racionálna a zdravého rozumu, ľahko sa stáva nástrojom pastierov, ktorí potrebujú udržať ovce v pocite ohrozenia (ohrozenia ich práv, ich zdravia, ich životov), pretože v tomto stave je ľahšie ovce ovládať a manipulovať, prijímať nové zákony, zákazy či regulácie bez diskusie a v skrátenom konaní (o tom viac v minulých blogoch). Je spoločným znakom "prerastených aktivistov", že uvažujú v absolútnych kategóriach.
Čo myslím pod "absolútnymi kategóriami"? Že aktivisti často bojujú za určité opatrenia, hoci celej veci nerozumejú. Ani súvislostiam a dôsledkom, vrátane možných neželaných až ničivých dôsledkov opatrení, po ktorých volajú ako o život. Nevadí; vedľajšie efekty a dopady ich nezaujímajú. Vedie ich nejaký pastier, na ktorého sa spoliehajú, že on rozumie a vie.
Príklad 1: Ukázalo sa, že DDT, insekticíd používaný počas 2. svetovej vojny a po nej najmä na boj proti hmyzu prenášajúcemu maláriu, sa hromadí v životnom prostredí a časom môže vyvolávať chronické zdravotné poškodenia, najmä u vtáctva (hoci akútna toxicita pre človeka je nepatrná). Vďaka iniciatíve ochrancov prírody, a tiež vďaka emotívnej (i keď vedecky nie príliš dôkladne podloženej) knihe Silent Spring (1962) od Rachel Carson, sa odborná i laická verejnosť začala čoraz viac zaujímať o používanie chemikálií v poľnohospodárstve a v prírode. (Aktivisti volali: "nevieme o tom dosť, čo ak nás to všetkých otrávi, sterilizuje, zdegeneruje...?") To je v poriadku, je užitočné každú novú technológiu či nový produkt skúmať, nakoľko nič na svete nemá len prínosy; vždy existujú aj, lekárensky povedané "nežiaduce vedľajšie účinky". Je namieste, že treba vedieť o možných rizikách čo najviac. Taký výskum ale trvá; oveľa rýchlejšie a jednoduchšie bolo vyjsť v ústrety znepokojenej verejnosti a DDT (V USA a neskôr v množstve iných vyspelých krajín sveta) zakázať. To síce pomohlo niektorým druhom vtáctva, ale DDT muselo byť nahradené ľahko odbúrateľným insekticídom (narýchlo sa nenašlo nič lepšie, než paration, síce účinný, ale pre človeka jedovatý takmer ako kyanid, takže spôsobil nespočetné otravy farmárov zvyknutých pracovať s takmer neškodným DDT; trvalo roky, kým sa vyvinuli stále menej toxické insekticídy). Najmä však, na vrchole pužívania DDT bola malária takmer zlikvidovaná tropická nemoc. Po zákaze DDT sa v dotknutých (tropických) krajinách vrátili komáre a moskyty, a s nimi sa vrátila malária. Nemoc je smrteľná najmä pre deti, ak nemáte poruke potrebné lieky, a bavíme sa o chudobných krajinách... počet obetí malárie od čias zákazu DDT dodnes sa odhaduje na 50 miliónov(!). Ľudí, čo by bez zákazu DDT takmer určite prežili. Nechám predbežne bez komentára.
Príklad 2: v roku 2020 Európska komisia schválila plán známy ako Green Deal, v rámci ktorého si dala za cieľ, znižovať emisie oxidu uhličitého (CO2) vznikajúce na území EU, s cieľom znížiť ich do roku 2050 na nulu; popri tom si dala za cieľ zákaz predaja nových aút so spaľovacími motormi na území EU od roku 2035. Urobila tak pod tlakom aktivistov, požadujúcich pokiaľ možno čo najskorší a čo najradikálnejší zákaz emisií CO2, plynu vznikajúceho pri spaľovaní každej organickej hmoty, ktorého rastúci (hoci stále veľmi nízky) obsah v atmosfére údajne spôsobí katastrofálne zmeny pozemskej klímy. Keby sme aj toto trvdenie brali vážne (je to téma na mnoho iných blogov, minulých i budúcich), emisie CO2 z územia EU predstavujú asi 8% celkových emisií produkovaných denne na celej Zemi. Z toho spaľovacie motory prispievajú necelými 2%-ami. Keďže atmosféra Zeme je globálna a premiešava sa, ako asi ovplyvní úbytok 2%, či kľudne 8% emisií CO2 globálnu klímu, keď aj poprední klimatológovia sa v predpovediach (napr. zvýšenia priemernej teploty povrchu Zeme) líšia v odhadoch na úrovni stoviek percent? Snáď smiem byť natoľko smelý, že si zaprorokujem: aj keby v EU okamžite zapchali všetky komíny, výfuky a zahasili všetky ohniská, dopad na pozemskú klímu by bol jednoducho nezistiteľný napriek tomu, práve to žiadajú aktivisti, ktorí aj samotnú EK kritizujú, že si kladie príliš málo ambiciózne ciele.). Ale čo je najväčší problém? Že EU si v predmetnej veci osvojila aktivistický prístup: Neriešila, aké budú "vedľajšie účinky liečby" (ťažko predstaviteľné zníženie mobility obyvateľov EU i prepravy tovarov, ekonomický kolaps priemyslu, s dôsledkami, ktoré predstihujú najčernejšie nočné mory. (Takto rozhoduje "zodpovedný pastier"?!).
Do tretice, dajme si niečo zo Slovenska:
Príklad 3 : Voľbami v r. 2020 sa k moci dostala ako víťazná strana OĽaNO, a na jej kandidátke niekoľko náboženských extrémistov z KÚ. Z nich osobitne sa neúnavne prejavuje poslankyňa Anna Záborská, ako najvplyvnejšia bojovníčka za zákaz potratov. A kým neprejde úplný zákaz, vždy znova (neraz i v rozpore s rokovacím poriadkom NR) prichádza s legislatívnymi návrhmi, ktoré majú pod pláštikom údajnej "pomoci matkám" čo najviac sťažiť možnosť slobodnej voľby tehotných žien, ak sa rozhodnú tehotenstvo ukončiť. Bez ohľadu na pozadie, na vôľu väčšiny občanov, bez ohľadu na možné úmrtia pri nelegálnych potratoch, kam možná bezvýchodisková situácia ženy z chudobnejších či odľahlejších regiónov dovedie, či množstvo iných osobných tragédií, ktoré by boli zákonitým dôsledkom. Na príkladoch z Poľska vidíme "v živom prenose", čo znamená úplný zákaz. Životy už narodených nie sú podstatné, podstatné je, aby z každého oplodneného vajíčka vznikol nový človek. Toto je iný, ale veľmi ilustratívny príklad absolútnej kategórie: budúci život zárodku je z pohľadu pani poslankyne a jej idologických súputníkov absolútne nadradený nad čokoľvek iné. Vrátane už existujúcich životov dospelých ľudí, ich zdravia, psychickej traumy (znásilnené ženy), ich rodín, vrátane úplne čohokoľvek. A opäť, celé toto snaženie je už po dlhé roky podporované aktivistami, pod značkou Pro Life. Akurát, že v spoločnosti sa v tomto našiel dostatok nesúhlasu, aby vznikali aj združenia zastávajúce opačný postoj a podporujúce zachovanie platnej legislatívy (Pro Choice). Zdá sa, že náboženský extrém nepredstavuje ten typ pastierov, ktorých by slovenské ovce nasledovali najradšej. Ako ktorí...
Napokon, celá slovenská spoločnosť je rozdelená ako snáď nikdy; bolo by skôr prekvapivé, keby naprostá väčšina aktivistov pretláčala v politike jedno stanovisko, nech by išlo o čokoľvek. To však neznamená, že v rámci politického (predvolebného i povolebného) boja nie je možné silu aktivistov využiť.
Ako to súvisí s našou najbližšou budúcnosťou, s Robertom Ficom a stranami extrému, a možným osudom našej demokracie, bude témou budúceho blogu.
