Napriek všetkému pokroku medicíny, biológie i farmaceutického priemyslu, i napriek múdrym článkom o zdravom spôsobe života, ešte stále sme smrteľní. Dokonca aj lekári zomierajú, čo vyvoláva otázky ohľadom ich schopností. A nič nenasvedčuje, že sa náš nevyhnutný biologický koniec bude dať vôbec kedy zrušiť. Keby sme aj oklamali prirodzenú smrť, vždy budú náhody a nehody. A raz skončí Zem, i slnečná sústava, a raz zrejme i vesmír. Priveľa vyššej moci na to, aby niekto mohol čo len teoreticky vyviaznuť. Otázka teda znie: je koniec definitívnou bodkou, alebo novým začiatkom? Je nejaká nádej, okrem starej legendy o prázdnom hrobe a niekoľkých podobných príbehov, že môžeme „na druhom brehu“ ešte niečo očakávať?
Tento blog je prvou zo série úvah, k akým sa vždy z času na čas vraciam. O niektoré sa s vami skúsim podeliť v čase, keď sa schyľuje k masovému nákupu chryzantém, a cintoríny čoskoro zaplnia tisíce sviečok. Hoci je jasné, že ľudia odchádzajú po celý rok.
Príbeh z úvodu je fikcia, ale má istú podobnosť s (trochu strašidelnými) historkami, ktoré som kedysi z druhej-tretej ruky počul. Ich hodnovernosť overiť neviem. Ak by bol príbeh pravdivý, je to určitá indícia, že duch či ľudská duša dokáže existovať aj mimo tela, a asi aj po smrti onoho tela. Pre mnohých dobrá správa, alebo potvrdenie toho, v čo dávno veria. Pre iných je sen z titulného príbehu len produkt fantázie a tajných želaní, prípadne náhoda. Ak ste niečo podobné zažili, osobne alebo v kruhu blízkych, rád si vaše zážitky prečítam v diskusii.
Najzávažnejšia otázka nášho života neznie, či existuje nejaký Boh, ale čo s nami bude po smrti. Ako to už býva, na najdôležitejšie otázky nemáme spoľahlivú odpoveď, a na túto už vôbec nie. Je len veľa možností, verzií a názorov, z ktorých si môžete vybrať, ak chcete. Alebo to radšej vôbec neriešiť.
Očividne táto otázka trápi ľudí dávno - tak dávno, odkedy si svoju smrteľnosť uvedomujú. Už väčšina starovekých kultúr mala svoju predstavu „života po živote“. Starí Egypťania boli posmrtným životom natoľko posadnutí, že táto obsesia zavše prekonala ich záujem o život pozemský. Takmer po nich nezostali paláce a obydlia, zato náhrobkov je požehnane. Pyramídy či do skaly tesané hrobky, v ktorých mŕtvy panovník obložený zlatom čakal, kedy sa k nemu prekopú vykrádači hrobov. A ešte aj chudobný roľník mal záujem aspoň o najlacnejšiu verziu mumifikácie.
U Grékov sa zosnulí v podsvetí preplavili na druhý breh rieky Styx; v gréckych bájach živí s mŕtvymi príležitostne i komunikujú, aspoň na vybraných lokalitách a za špeciálnych okolností (a Harry Potter to dokáže i dnes, samozrejme).
Predstava, že smrťou končí všetko (totálny blackout) je zo všetkých predstáv psychologicky najmenej únosná. Že nastal koniec, by ste sa ani nedozvedeli, pretože si už neuvedomíte vôbec nič. Aký to celé malo potom zmysel? (My ľudia radi žijeme v predstave, že všetko na svete má nejaký zmysel a konečný účel, aj keď ho na dnešnej úrovni nemusíme chápať.) V dobrom či zlom na nás bude spomínať zopár pozostalých, kým neprídu aj oni na rad. A jedného dňa už nezostane na svete nijaký očitý svedok našej existencie, dážď zmaže nápis na náhrobnom kameni, ktorý uvoľní miesto iným kameňom, a ak náš život nezostal zaznamenaný, nie je to vlastne rovnaké, ako keby sme vôbec nikdy nežili? (A čo milióny ľudí, žijúcich pred érou videa, pred matrikami a kronikami, či vôbec pred vynálezom písma?) Tak či onak, stopy po našej chvíľkovej existencii postupne zmaže čas.
Podstatným prvkom väčšiny náboženstiev je vzbura proti tomuto pomysleniu. V podobe nejakej predstavy o živote po smrti. Nie je však výsadou veriacich; ani ateista nemusí automaticky vyznávať blackout, bezvedomý absolútny koniec. Človek nepotrebuje náboženstvo, aby si dokázal utvárať vlastnú predstavu, čo ho asi čaká – a v skutočnosti nik nevie, ako to naozaj bude. Keby sme sa tak mohli aspoň niečo dozvedieť – aspoň na okamih nazrieť za okraj pomyslenej opony! Je to nemožné?
V ďalších pokračovanich sa pokúsim o triezvu analýzu možností, ktoré – v medziach logiky a obmedzení nášho poznania i môjho vlastného rozumu – prichádzajú do úvahy. Čo z toho vzíde, presne neviem, závisí to aj od diskusií. Odpoveď na otázku, čo nás čaká a neminie, síce nenájdeme (tú po tisícročia nenašli väčší myslitelia), ale možno sa nám podarí aspoň rozlíšiť pravdepodobnejšie a menej pravdepdobné scenáre. Ten prvý už nabudúce!
.
