Priznám sa bez mučenia: k napísaniu série satirických príbehov, reagujúcich na súčasné dianie vo svete, ma inšpiroval veľký humorista Ephraim Kishon (1924-2005, pôvodným menom Ferenc Hoffmann, rodák z Budapešti, ktorý prežil väčšinu života v Izraeli). Uznávam, ako vzor je nedostižný – ale to nevadí; srandy nikdy nie je dosť. V dnešnej literatúre chýba človek podobného formátu, nadhľadu... a majstra láskavej, ale štipľavej irónie. (Moje texty také vtipné iste nebudú, ale: „neskúsiš, nevieš“.) Pokroková ľavica sa nad Kishonom, jeho tvorbou a celosvetovým úspechom často pohoršovala: „Ako si môže pravicový škrabák namýšľať, že je vtipný, a ešte k tomu byť tak nehanebne úspešný? Mať také honoráre?“
Je to nehoráznosť, uznávam. Vlastne by takého nebolo treba, keby si ľavičiari vedeli robiť srandu sami zo seba, a nebrali sa tak vážne. No my starší, čo sme ešte rástli za vlády komunistov, vieme: súdruhovia nikdy nemali veľa pochopenia pre vtipy na svoju adresu, a na ich marxistické učenie sa dupľom nesmelo siahať (prečo sa všetky ideológie skôr či neskôr podobajú na náboženstvá? Teda, vyžadujú nekritický rešpekt? Zrejme zasahujú rovnaké centrá v našich mozgoch, ale nie som neurológ ani psychológ; berme to ako neoverenú hypotézu.)
Na toto margo sám Kishon napísal: „Komunizmus je úžasná idea. Nešťastie spočívalo v tom, že sa ju pokúsili zrealizovať.“
Kdekomu môže pripadať, že v dnešnej dobe kritizovať myšlienky komunizmu, je ako odpratávať vlaňajší sneh – a je to podobne bezriziková a takmer zbytočná činnosť (keď už, istý zmysel má kritizovať bývalých komunistov. Najmä tých, čo sa napríklad na Slovensku flexibilne zmenili na birmovaných katolíkov, či autentických sociálnych demokratov – ale k tejto téme sa vrátime omnoho neskôr).
Niektoré vzory myslenia sú večné, a také sú aj utópie na tému dokonalej spoločnosti. A ak si myslíte, že ste ich vyhnali dverami (po tom, čo hanebne zlyhali a celým generáciám otravovali život), vrátia sa oknom – v novom maskovaní, uspôsobenom presne tak, aby ste ich vítali ako dar z nebies, ako prísľub skvelej novej budúcnosti, ktorá je konečne na dosah.
Okrem večných prospechárov, na začiatku majú všetci títo utopisti a idealisti najlepšie úmysly. To mali aj komunisti, aspoň v našich a západnejších končinách (kým v Rusku sa k moci od začiatku dostala banda explicitných gangstrov, zvaných boľševici). Viac než storočie patrilo v Európe priam k bontónu kaviarenských intelektuálov, že sa hlásili k ľavici, sympatizovali s ťažko pracujúcim a utláčaným proletárom (pravda, z bezpečnej vzdialenosti), a snívali o lepšom usporiadaní sveta. Nie všetci sa výslovne hlásili k Marxovi a Manifestu, ale rozhodne mnohí. Iní aspoň s nostalgiou spomínali na Francúzku revolúciu a jej odkaz. Byť pravičiar bolo fuj, veď to znamenalo podporu kapitalistov – a každý si mal pod týmto pojmom predstaviť otrokára, zdieračského tyrana plieskajúceho bičom v hale manufaktúry (po vzore bubeníka na galejach), či skúpeho a nenásytného bankára – úžerníka. Nuž, ak si preštudujete životné príbehy povedzme Baťu a jeho rodinnej dynastie, dostanete dosť odlišný obraz kapitalistu (ak sa vám zazdá, že bol úplnou výnimkou, skúste ešte aspoň Alfreda Nobela), ale tým sa pokroková kaviareň nenechala vyrušovať.
My na východ od Železnej opony sme boli z ideálov komunizmu preliečení praxou – očividne nedostatočne (mnohí kolaborovali, za odmenu smeli vylizovať panské hrnce, a dnes sa rozplývajú od nostalgie za údajnými lepšími časmi – a niektorí majú nostalgiu jednoducho zato, že v onej dobe boli mladí). Pripomeňme si tiež, že cestou ku kapitalizmu sme napríklad na Slovensku vo všeličom uviazli na polceste, ale o tom inokedy.
Na Západe však i po druhej svetovej mohli socialisti, socdemáci či komunisti snívať svoje sny ďalej. Do skutočného komunistického raja - Sovietskeho zväzu - sa ich vybralo prekvapivo málo (inak škoda, za písanie oslavných správ Rusi dobre platili!). Žeby to bola u väčšiny len póza? Báli sa konfrontácie s realitou? Tak, ako sa dnešní rusofili nezvyknú sťahovať do Ruska, a svoje deti posielajú študovať či pracovať radšej na Západ?
Nech je ako chce, také boli a zostali intelektuálne elity na západných univerzitách, aspoň na spoločenskovedných fakultách. Profesori a ďalší pedagógovia. Spoľahlivo odtrhnutí od reality, spoľahlivo červení telom i dušou. Výnimiek bolo vždy málo, a mávali medzi kolegami ťažký život. Ale napokon, na akademickej pôde obvykle nejde o život (pokiaľ nie ste študent židovského pôvodu a neprepadne vás partia propalestínskych demonštrantov; to môžu byť horúce chvíle).
Len nezabudnime na dôsledky. Vyškolení takýmito pedagógmi sa mnohí absolventi dostali do špičkových politických funkcií. A napokon, do čela Európskej únie. Ľavičiari telom a dušou. Ani oni, ani ich voliči si neprešli životnou skúsenosťou socialistického zriadenia a vedúcej úlohy komunistickej strany. A neviem sa ubrániť dojmu, že im to chýba. Ak si to chcú silou-mocou vyskúšať, aj by človek povedal, že ich vec – lenže sa momentálne vezieme na spoločnej lodi. A náš krik, že nemajú robiť diery do lodného trupu pod čiarou ponoru, je málo počuť. Asi by sme mali kričať viac; my v postsoc tábore sa na tomto Titaniku vezieme treťou triedou, hlboko v podpalubí, nám bude voda siahať po krk skôr...
Tu by mi mohol nejaký eurokomisár (či komisárka) povedať s odzbrojujúcim úsmevom: „Ale my predsa nie sme nijakí komunisti. Možno kedysi, v časoch pochabej mladosti. Dnes nám už ide len o pokrok a vyššie dobro, pre celú spoločnosť.“ (Práve toho som sa obával, musel by som odpovedať.)
S pokrokom treba narábať opatrne. Práve o ňom bude tento seriál. Akokoľvek sú jednotlivé príbehy fikciou, odohrávajú sa na pozadí dnešnej reality, a všetky podstatné postavy reálne existujú, alebo som im vyrobil fiktívnych hovorcov. Napokon, uvidíte sami.
Každý úvod má svoj záver. A v tomto závere sa priznám, že mám dilemu. V čase písania (jeseň 2025) máme na Slovensku pomerne svojráznu vládu. (Veľmi, ozaj veľmi rád by som o nej napísal niečo pochvalné a pozitívne. Len - nič mi neprichádza na um.) Povedzme, ak sa ešte vydaria demokratické voľby, bolo by fajn, keby dostali šancu prejaviť sa aj iní. (Napokon, nikdy nie je tak zle, aby sa nedalo zbabrať niečo ďalšie...) O slovo sa tentokrát najviac hlási Progresívne Slovensko. Ešte si to nevyskúšali. Voliť ich síce nejdem, no ak majú byť alternatívou, ani kaziť im to vyslovene nechcem (Veľmi pochybujem, že by moje písačky mohli mať merateľný vplyv napr. na preferencie, ale pár ľudí z fanklubu PS asi podráždim.). Aby sme sa rozumeli: vôbec nepochybujem, že väčšina tých iniciatívnych, pomerne mladých ľudí ide do politiky s dobrým úmyslom. Nie rabovať kasu, ako sa tu stalo dobrou tradíciou od tatka zakladateľa V.M., ale budovať svetlé zajtrajšky. Dobré úmysly sú fajn, aj nejaký hodnotový systém sa hodí. Len, ako píšem vyššie: i mnohí komunisti začínali s dobrými úmyslami. Takže nie je na škodu, tie úmysly poznať čo najbližšie. A ako sa im darí, povedzme, inde vo svete (lebo, progres sme nevynašli na Slovensku, podobne, ako sme tu nevynašli žiarovku, televízor, auto či mobilný telefón. Ani klimatickú krízu či masovú migráciu.). Takže, ak majú dobré úmysly nejaké úskalia, pokúsim sa ich v tomto seriáli hľadať. Ak o nejaké úskalie zakopnem, upozorňovať. Viac urobiť neviem.
