V minulej časti sme na tajnej schôdzi (Frankfurt, začiatok 70tych rokov) zastihli prudko pokrokového filozofa Franka, ktorý naplno odhalil problém ľavice na Západe: v jeho dobe (a takisto v našej dobe, o polstoročie neskôr) už nemožno počítať s revolúciou proletárov proti vykorisťovateľom. Revolúciou, po akej volal Marx. Pretože proletariát sa medzičasom má príliš dobre, a okrem pár extrémistov, nik nechce svojich zamestnávateľov a chlebodarcov zničiť. Ale - pokrok musí byť! A zdá sa, že Frank čosi vymyslel!
(Strih)
Frankovi blčia oči, a ak to v cigaretovom dyme nevidno, vzrušený hlas prezrádza jeho rozpoloženie: „Zabudnime na proletárov. Našou novou cieľovou skupinou sú menšiny!“
V miestnosti nastane chvíľa ticho, ktosi sa nechápavo ozve: „Menšiny...? Myslíš ľudí menšieho vzrastu, alebo...?“
„Nieeee! Národnostné menšiny. Rasové a etnické menšiny. Rôzne hendikepovaných. Sexuálne menšiny, teda napríklad homosexuálov. Oni všetci sú väčšinovou spoločnosťou utláčaní! Znevýhodňovaní, spochybňovaní. Ich treba burcovať! A my budeme prví po ich boku - obhajovať ich právo na rovnocenné postavenie a zaobchádzanie.“
„Nebude to málo?“ pochybuje ktosi.-„mám na mysli: menšiny sú zato menšiny, že ich je menej než zvyšku spoločnosti.“
„To je maličkosť. My v tej väčšine musíme prebúdzať výčitky svedomia! Sme spoločnosť civilizovaných humanistov, nie? Treba zahrať na city! A aby toho bolo viac, pridáme ženy!“
„Ale... ehm, ženy nie sú menšina. Podľa štatistík sú ženy dokonca mierne v prevahe. Lebo sa dožívajú dlhšieho veku.“ namieta diskutér Erwin. Frank plesne dlaňou po stole.
„To je jedno! Ženy sú tiež utláčaná časť spoločnosti! Pozrite na šéfovské funkcie vo firmách, v korporátoch. A čo ešte v politike?! Skoro všade samý muž. Veď to má byť, ako vravia angláni, fifty-fifty, nie? Keď rovnosť, tak rovnosť. Nedozrel čas na povinné kvóty? Raz to príde!“
„A čo, ak ženy do politiky nechcú? Niektoré sú radšej doma s deťmi... Frank, vieš si predstaviť ženy fárajúce do bane?“
„Keby si ty vedel, čo videl môj kamarát v Rusku... no, to je jedno. Dávno sme si povedali, že našim poslaním je spoločnosť prevychovávať – a verte, aj myslenie žien treba zmeniť! Vari ste nepočuli o emancipácii?“
„Tak ale, to už po mnoho desaťročí riešia feministky... presadili volebné právo, a iné...“
„Správne. A preto budú oddnes feministky naši spojenci. Ehm... spojenkyne. Nechajte to na mňa, mám svoje kontakty (Frankova družka je fanatická feministka). Čo sa týka ostatných, hádam chápete. Povedzme, niekto je homosexuál. Musí to chudák tajiť – a to je traumatizujúce! Keby to netajil, budú si neho robiť posmešky. V práci ho just nepovýšia, lebo vraj – fuj, teploš!“ (v tomto má Frank pravdu, i keď - ako kde. Iný kraj, iný mrav. A iní homofóbi.)
„Hm. Ale v civilizovanej spoločnosti by malo byť samozrejmé, že ak teplý pracuje tak ako ostatní, má byť uznávaný a odmeňovaný ako ostatní, a jeho občianske práva sú predsa aj podľa zákona rovnaké...“
„Môžu sa sobášiť, povedzme chlap s chlapom? Adoptovať si deti? Nie? Tak nie sú rovnoprávni. Verdammt, na koho strane stojíš, Erwin? Mne osobne je úplne ukradnuté, či sa môžu teplí sobášiť alebo si adoptovať deti. Podstatné je že máme tému. Ktorou možno vyhecovať asi tak 4 percentá spoločnosti – a na ostatných emočne tlačiť. Výčitky svedomia – akože „fňuk fňuk, ako sme sa k týmto ľuďom doteraz chovali, preboha?“ Chápeme sa?? Napokon to nebudú len 4 percentá, verte mi.“
(súhlasné mrmlanie, účastníkom dochádza pointa).
„A povedzme, rasové menšiny. Toto bude agenda najmä pre našich kolegov v Amerike. Koľkí černosi doteraz dostali Nobelovu cenu za fyziku, chémiu, či medicínu? Žiaden. Nie je to jasný dôkaz, že ich spoločnosť utláča? Napríklad?“
„Ale no, Frank. Afroamerikánci sú dobrí v iných veciach. Taký basketbal. Beh na dlhé trate. Ale netlač na pílu zo strany exaktných vied. To bude v USA skôr čierny prezident, než nositeľ Nobelovej ceny za vedu.“
(ak uvážime, ako dopadli prezidentské voľby v USA 2009, keď zvíťazil Barack Obama, tento diskutér bol hotový veštec. Obama dostal aj Nobelovku, ale za mier. Sám nechápal, čím si ju vlastne vyslúžil, ale - keď dávajú, ber.)
„To je jedno!“ kričí Frank, „To, že žiadny všivavý neger ešte nemá Nobelovku, je dôkaz diskriminácie a rasizmu! Ehm, chcem povedať - žiadny černoch... žiadny...“
„Afroameričan.“
„Správne, vďaka. Mimochodom, aj na toto si musíme dať pozor. Správne vyjadrovanie. Nazveme to politická korektnosť. Proste, menšiny si musíme obchádzať – aj označovať ich bude treba tak, aby sa ani náhodou neurazili. A kto ich urazí, na toho vymyslíme zákony. Isté vyjadrovanie bude trestané; skôr či neskôr.“ (hovorí vám niečo hate speech, alebo cancel culture?)
„No dobre.“ Ozve sa Fritz, ktorého vec očividne zaujala, „V USA to je dávno téma, práva čiernych. I pozitívna diskriminácia (svätá trojica pojmov „diverzita-rovnosť-inklúzia“ vznikne až neskôr) Som za, prilejme olej do ohňa. Len, čo u nás? Menšín tu máme málo...“
Frank sa zamyslí: „A čo naši Gastarbeiteri? Z Turecka a podobne? Ochotní robiť podradné práce, ktoré sú už domácim pod úroveň? Vďaka tureckým smetiarom sa naše mestá ešte neutopili v odpadkoch, napríklad. I v mojej vile sa Turci starajú o celú domácnosť, upratujú, všetky štyri záchody v dome čistia.. Len tí nenažranci pýtajú aj plat, banda lenivá, nestačí im ubytovanie...“
„Noo, oni by dali označiť ako vykorisťovaná menšina, podľa mňa.“ prikývne Erwin.
„V živote by som si nedovolil niekoho vykorisťovať!!“ jačí Frank.
„Dobre, dobre, nemyslím tých u teba, Frank... Ale vezmi si – všeobecne, prišli dobrovoľne. A sú radi, že tu majú prácu a lepší zárobok, než doma. Nebude ľahké ich radikalizovať.“
„Verte mi, časom budú žiadať rovnaké postavenie v spoločnosti, ako majú domáci Nemci, Rakúšania, Švédi, Francúzi... síce nehoráznosť, ale nám to pomôže. A snáď si sem časom navozíme alebo vpustíme prisťahovalcov viac. Aj radikálnejších. Lebo my Európa sme bývalé koloniálne veľmoci, a preto máme mať voči ľuďom z tretieho sveta nikdy nekončiace výčitky svedomia, a odčiňovať dávne krivdy. Tí ľudia budú naši spojenci, uvidíš.“
(v časoch nášho príbehu bola Angela Merkel ešte len stredoškoláčka pred maturitou; musíme si počkať... )
Zazvoní telefón. Frank zdvihne, po krátkom hovore zloží a nadšene oznamuje: „Ha, mám pre vás ešte jedno prekvapenia. Pozval som pár našich priateľov z Rímskeho klubu. Hneď tu budú.“
(Rímsky klub (Club of Rome) reálne existuje. Je to neziskovka, noblesný think-tank zložený v r.1968, s cieľom „riešiť globálne témy“ (napriek názvu má ústredie vo Švajčiarsku). Založila ho skupina vplyvných politikov, diplomatov, členov OSN, priemyselníkov i akademikov. Ľudí, ktorých z nedostatku iných starostí spojila úprimná starosť o budúcnosť a osud spoločnosti.)
„Zdravím ťa, Alexander, milý priateľ!“ zvolá Frank, „Prednesieš nášmu spolku posolstvo toho vášho?“
Alexander sa postaví za rečnícky pult (cigaretový dym trošku vyvetrali, nech sa hosť nezadusí): „Priatelia! (Azda súdruhovia?) Náš svet je v ohrození, a poslaním nášho klubu je zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá! Tvoríme dokument ktorý bude mať v dejinách nemenší význam, ako mal Marxov Manifest! Tu kdesi mám pracovnú verziu, pre vás všetkých...“ (vyloví z kufríka kopu papierov).
„Sme obmedzení!“ zvolá, „Ech... prepáčte moju mizernú nemčinu: zdroje sú obmedzené! Máme k tomu hromady analýz, od expertov z rôznych oblastí. Otázka rokov, nanajvýš desaťročí, a minie sa ropa, zemný plyn, životne dôležité nerastné suroviny, dokonca aj prírodný kaučuk, z ktorého robia moje obľúbené žuvačky! A to nie je všetko! Rieky sú otrávené odpadom z priemyslu, moria sú otrávené, naše polia sú otrávené pesticídmi a umelými hnojivami... k tomu rádioaktivita a večná hrozba z jadrových elektrární. Ak vlády vyspelých krajín nezasiahnu, za chvíľu sa naša úbohá planéta stane neobývateľná!“
Frank si zamyslene trie bradu: „Jasné, že musíme zasiahnuť. Proti otrave. Na tom už robia Greenpeace a ďalší. Ale hlavne: musíme zasiahnuť, nech bežní ľudia nespotrebujú a nevyžerú všetko, čo má ostať pre vládnuce elity. Ako sme my, veď radíme špičkovým politikom. Napokon, my zachraňujeme svet, zaslúžime si nejaké výsady oproti tomu stádu nevzdelaných proletárov a sedliakov! Teda, my to robíme pre ich dobro, ale vieme, ako strašne pomaly ľudia chápu... ešte si to bude žiadať dlhú prevýchovu.“
Ozve sa Erwin: „To máte podopreté serióznou vedou, že ropa, plyn či uhlie sa minú? Čoskoro?“
„Až sa to uhlie, samozrejme. Vždy sa snažíme o vedecký prístup. Používame matematické modely! Kto na svete môže spochybniť matematické modely? Veda sa nemýli! Pripúšťam, odborníkov si vyberáme. Ale už ide do tlače hotová kniha. Bude sa volať Medze rastu.“
(orig. The Limits to Growth, vyšlo 1972. Hoci žiadna z alarmistických predpovedí tejto knihy sa nesplnila, rozhodne nie v predpovedaných termínoch - išlo o najbližšie desaťročia, kedy sa podľa autorov malo minúť to či ono – táto kniha je dodnes čosi ako Biblia progresu, i základ myšlienky, že treba zachrániť planétu. Odvtedy vyšli prepracované verzie – treba vysvetliť omyly a poskytnúť nové hrozivé veštby)
Erwin sa nedá: „Nuž ale, či to bude brané dosť vážne. Nemyslím verejnosť, tá zhltne hocičo s navijakom, ale v akademických kruhoch. A v politike. Reverend Malthus prorokoval už na konci 18. storočia, že populácia na Zemi rastie tak rýchlo, že obmedzené zdroje toľkých ľudí neuživia. Takže dôjde k masovému až globálnemu hladomoru, a veľkému úpadku civilizácie. A vtedy bola na svete ledva miliarda ľudí. Dnes sa blížime ku štyrom miliardám.“ (tak bolo, 1970)
(Erwina bude treba z nášho spolku vyhodiť, usúdi Frank)
„A Malthus mal pravdu, len nemohol tušiť, že nám nejaký odklad získa priemyselná revolúcia!“ zvolá vášnivo Alexander, v takmer náboženskej extáze, „Ale naša kniha jasne ukáže, že tentokrát dozrel čas! Niet východiska! Koniec je blízko!“
„Ak je tak, a ja si to myslím tiež, mali by sme túto skazenú konzumnú spoločnosť začať brzdiť.“ prikývne Frank – „Lenže ľudia nebudú ochotní len tak dobrovoľne schudobnieť. To sa dá v diktatúre, ale tam zatiaľ nie sme. Časom bude nutná, len... to je na dlho. Čo dovtedy?“
Alexander sa prvý krát usmeje, trošku záludne: „Frank, ty vždy hovoríš, že našou úlohou je ľudí prevychovať. Niekedy to bez rekvizít nejde. Musíme vytvoriť nejakého strašiaka. Kľudne aj imaginárneho, ale hrozivého! Presvedčivého! Hlavne to musí byť vedecky podložené! Akože – ľudia, ak neprestanete so svojou spotrebou a nestanete sa asketickými workoholikmi, všetci zhoríme v pekle!“ (Alexander má rád náboženské prirovnania, očividne sa nimi inšpiruje).
„Zhoríme v pekle... to je zaujímavá myšlienka...“ Frank je zamyslený, „Niečo mi to pripomenulo. Vedci sa dohadujú – doteraz tvrdili, že pozemská klíma sa ochladzuje. Ale ktovie, vraj podľa najnovších meraní sa skôr otepľuje. Vraj nejaký skleníkový efekt, či čo... To by sa mohlo hodiť. Dúfajme, že to bude dramatické. Ak nie, zdramatizujeme to. Zhorieť v pekle – to sa mi ako účinný bubák páči!“
(že tzv. globálne otepľovanie môže byť problém, bolo jasné po vypočutí klimatológa Jamesa Hansena pred americkým Senátom, v roku 1988. V roku 2007 viceprezident USA Al Gore dostane Nobelovu cenu mieru za údajné zásluhy v boji s globálnym otepľovaním – ktoré sa v tých časoch prekrstilo na klimatickú krízu, čo znie akčnejšie. Predsa len, otepľovanie nepôsobilo dosť dramaticky, ani pozorované v realite, ani ako pojem. Ale to je iný príbeh, ku ktorému sa podrobne vrátime neskôr. Pokračovanie nabudúce!).
