Zavše je poučné, pozrieť sa na nejaký úspešný vzor vo svete. A nemusí to byť ani ďaleko.
(Strih: letný podvečer 2025. Predmestie Zürichu, rozložené na svahu lemujúcom východný breh jazera Zürichsee, Švajčiarsko)
Na terase rodinnej vily sedí domáci pán v družnej debate so svojím hosťom, obdivujú malebný výhľad na podvečerné jazero a mestečká na protiľahlom brehu, svetlá sa zrkadlia v jazere. Vpravo mesto Zürich, pomaly sa skrýva do tieňa hory Uetliberg. Obzor lemujú vzdialené končiare troj- a štvortisícoviek (Eiger, Mönch, Jungrau, Schreckhorn...), i početné bližšie, menšie hory.
„Jeden z najkrajších výhľadov na svete, povedal by som.“ povie uznanlivo hosť, slovenský profesor chémie (nazvime ho Milan). Hostiteľ, Švajčiar ako repa, je člen vedenia chemického koncernu; o Slovensko sa zaujíma od čias, čo si odtiaľ priviedol manželku (inak lekárku). Súhlasne prikývne: „Ten výhľad je dôvod, prečo som si kúpil tento dom – a mojej mladej manželke sa tiež páčil, to rozhodlo. A mám to blízko do mesta, dosť často musím jednať s finančníkmi, a tak...“
„Je celkom zábavné, že do mesta jazdíš hromadnou dopravou, či na bicykli – v garáži máš Ferrari a neviem čo všetko ešte.“
Jean‑Pierre (hostiteľ) sa usmeje: „Len ako hobby. U vás na Slovensku som si všimol, že beriete auto ako symbol postavenia. Niekto býva v ošarpanom domčeku a kúpi si na lízing drahé auto... asi chce robiť dojem. Vidíš, u nás môžem prísť do mesta na bicykli, a nik si nepomyslí, že si nemôžem dovoliť auto. Moja žena sa spočiatku divila, že na výlety chodíme zväčša mojím 20ročným Volkswagenom, ešte z čias, keď ich vyrábali poriadne. Zvykla si.“
„Ale k našej pôvodnej téme.“ povie Milan, „Podľa teba, čím to je, že Švajčiarsko nikdy nevstúpilo do EU? Viem, že ste k tomu viackrát mali referendum, a občania to vždy zamietli.“
„Hm. Stručná odpoveď by bola – načo ísť do EU, keď u nás funguje takmer všetko lepšie, než v únii?“ Jean‑Pierre sa zasmeje, „Ale nech to nevyzerá, že si priveľa namýšľame – možno sme my Švajčiari také beznádejné pravicové konzervy. Radi žijeme podľa vlastných pravidiel, a tie sa rodili mnoho storočí - a tak si nechceme nechať vnútiť nejaké cudzie. Módny trend západnej civilizácie je dnes progres. Nech sa všetko vyvíja, napreduje, hlavne - nech sa to mení a neostáva na mieste. A spiatočníci ako my si povedia: ak niečo funguje a osvedčilo sa, načo to babrať?“
„Ja to chápem. Ale povedzme: u vás vo firme si dlho viedol výskum a vývoj. Takže vieš z praxe, aký dôležitý je pokrok – vymýšľať, bádať, inovovať... a teda veci zákonite aj meniť.“
„To sa nevylučuje, a presne na tom stojí väčšina našej prosperity a bohatstva. Sme asi najviac inovatívna krajina v Európe, máme i najviac Nobeloviek za vedu - aspoň na počet obyvateľov. Nové lieky, farbivá, nová ochrana poľnohospodárskych plodín, to sú len príklady z našej chemickej branže. Čo ešte strojárina, stavárina, elektronika... Aj keď, vo zvyšku sveta sú mnohí presvedčení, že sme bohatí vďaka našim bankám a bankovému tajomstvu. Iste, aj to je príspevok k celkovému balíku, a má svoje temné stránky. Ale nie je to zďaleka najhlavnejší zdroj. Aj keď to o nás radi hovoria takí, čo si chcú niečo kompenzovať...“
„Myslíš takí, ktorí sa nevedia dotiahnuť na porovnateľnú úroveň, lebo sú povedzme lenivší, menej schopní, kradnú si navzájom, a tak? Tak povedia – Švajčiari sa topia v peniazoch, ale len zato, že majú banky! Len aby nebolo treba priznať vlastné zlyhania. Tak si to myslel?“
„Nechcel som to povedať takto na rovinu... Ani my nie sme dokonalí. Len skrátka, stále tu funguje princíp zásluhovosti, a väčšina ľudí prichádza k peniazom jednoducho tak, že si ich zarobia. Prácou. Dobre, mnohí zdedia po predkoch, lebo hodnoty sa tvoria po mnoho generácii, a nepripustili sme, aby tu niekto znárodňoval, vyvlastňoval, či priveľmi prerozdeľoval. Aj infláciu máme dlhodobo nízku, bývala takmer na nule, aj keď, už to nie je čo bývalo...“ Jean‑Pierre si odpije z vína, „Ale k tomu pokroku: samozrejme je nutný, lebo sme slobodná trhová ekonomika, a keby sme stáli na mieste, konkurencia vo svete na nás čakať nebude. No pozri: aj v priemysle, vo výrobe niektorých tovarov – a hlavne v ich marketingu - sa zavše cení konzervativizmus. Ak si ideš kúpiť drahú značkovú whisky, oceňuješ a platíš napríklad aj za to, že tú whisky vyrobili rovnakých postupom, ako pred sto rokmi. A chutí rovnako, ako pred sto rokmi. To isté platí pre tradičné švajčiarske syry – jasné, že na technických detailoch vybavenia takej syrárne sa dá všeličo modernizovať, podstatné je, aby proces zostával rovnaký. Počínajúc surovinou, teda mliekom. Kravy na alpských lúkach, a tak ďalej, blabla. Pointa je: niekedy si sa s niečím dopracoval do optimálneho stavu, na vrchol možností – ktorýmkoľvek smerom by si to menil, už pôjdeš len z kopca.“
„Pekný príklad.“ uznanlivo prikývne Milan a zoberie si kúsok syra Gruyére zo syrovej misy na stole, „Ale tak – vstup do EU a súvisiace veci, to je najmä o politike.“
„Veď práve. Aj o tej si neskromne myslíme, že náš systém má čosi do seba. U nás sa na riadení štátu a nižších úrovní podieľame všetci. Každú chvíľu máme o niečom referendum – federálne, teda na úrovni štátu, alebo kantonálne, alebo na úrovni obce. A aby platil výsledok, stačí, aby prišiel odovzdať hlas čo len jeden človek. Takže - mám dôvod, veci sledovať a vyjadriť sa ku všetkému, čo ma zaujme, prípadne ak mám pocit, že ma to ovplyvní. V iných krajinách chodí človek do práce, a po robote sa venuje možno rodine, možno koníčkom... pre nás je spravovanie spoločnosti taký druhý job, po práci.“ (smiech) „Nepovinný a neplatený, ale je v každého záujme, aby sa staral: sme občania. Tak sa snažíme byť v obraze. Aby sme vedeli, ako sa vyjadriť v referendách. Aby sme vôbec iniciovali referendá, ak sa nám nejaké rozhodnutie parlamentu nepáči. Vieš si predstaviť ozajstnejšiu demokraciu? Proste, my celý tento štát berieme ako našu spoločnú vec, a nie vec nejakej feudálnej vrchnosti. Všetci sa podieľame na správe, a berieme to dosť osobne. Myslíš, že by bolo lepšie, nechať všetky starosti na vládu? Či na Ursulu a jej Komisiu, a už len čakať, ako sa veľký múdry štát či únia o nás všetkých postará? Postarať sa má každý hlavne sám o seba – štát, kantón či obec sú na to, aby pomohli tam, kde sa jednotlivec zlyháva a nevie si pomôcť vlastnými silami.“
„Libertariánsky princíp?“
„Jedno, ako to nazveme. Pôvodná úloha štátu v dejinách bola, starať sa o obranu a bezpečnosť svojich občanov. A vymáhateľnosť práva. Iste, na nejakú záchrannú sociálnu sieť pre najslabších a zraniteľných sa radi poskladáme. Ale, takmer všetko ostatné je najlepšie nechať na občanov, na súkromný sektor, a spoločnosť si poradí - stačí do toho pokiaľ možno nezasahovať. Vždy bude efektívnejší súkromník, ktorý do veci investuje vlastné financie, než štátny úradník, čo rozhoduje o cudzích peniazoch – a takmer nemá zodpovednosť za to, či sa tie peniaze použili účelne. Nie sú to jeho peniaze, netrápi ho to... Iste, máme oblasti platené z našich daní - napríklad štátne školstvo. Vzdelanie je dôležité, pre všetkých.
Štát má mať len toľko právomocí, koľko mu my občania dobrovoľne odovzdáme – viem, väčšina európskych štátov vznikala opačne, kráľovstvá sa menili na konštitučné monarchie a časom na demokracie. No, my sme nijakých švajčiarskych kráľov nemali, vládneme si sami – zato sme takí devianti.“ (smiech)
„Takže máte malý, úsporný štát, a máte mimoriadne nízke dane. A predsa to funguje. Armáda, polícia...“
„Myslím, že máme jednu z najlepšie vycvičených a vyzbrojených armád v Európe, aspoň na počet obyvateľov. Tradícia. My všetci bojaschopní chlapi sme aj po základnom výcviku vojaci v zálohe. Každý má svoju služobnú zbraň doma – ja ako kapitán v zálohe mám služobnú pištoľ. Zakladáme si na tom, že sme dobrí strelci – chodíme na strelecké súťaže. Prípady zneužitia služobnej zbrane sa takmer nevyskytujú... Vidíš – možno ti to pripadá pochabé a smiešne – ale my aj tú obranu vlasti berieme dosť osobne. Švajčiarsko je hodnota, ktorá stojí za to, byť bránená. Ak treba, pôjde ju brániť každý, kto má ruky-nohy. Našťastie nás k tomu nenútia okolnosti, ako je tomu v Izraeli, ale sme pripravení – z princípu. Vrátane toho, že pod každým domom máme povinne protiatómový bunker, dobre vybavený, takže v prípade globálnej jadrovej vojny zalezieme pod zem a počkáme, až klesne radiácia. Zlé jazyky vravia, že vylezieme a zistíme, že naše zlato sa nedá jesť." (smiech) "Faktom ale je, že pre každého občana existuje miesto v bunkri. A armáda má celé podzemné záložné stanovištia, stovky kilometrov tunelov pod horami. Tak to máme prakticky od 2.svetovej. Máme v úmysle prežiť. A nevzdať sa, nikdy.“
„Chápem... a je tragické, že iné a väčšie európske krajiny to tak nemajú. Počínajúc armádou – my sme za komunistov nadávali na povinnú vojenskú službu, lenže tá naša bola nezmyselná, to bolo najmä nacvičovanie slávnostných pochodov, a podobné nezmysly. Sám som počas roku na vojenčine bol na strelnici jediný krát – a dostal som tri náboje do pištole a tri do samopalu. To bol celý náš strelecký výcvik. No dnes je v krajinách EU väčšinou len profesionálna armáda.“
„Nie dosť početná, slabo vycvičená, často i slabo vyzbrojená. Susedia Rakúšania majú povinnú vojenskú službu, ale... naša armáda je pri všetkej skromnosti lepšia. Dokážem pochopiť u Nemcov, kvôli historickej traume po 2.svetovej, že armádu zanedbávali – v začiatkoch ani vlastné vojská mať nesmeli, poznáš ten príbeh. Ale pozri iné štáty EU. Vraj by tam dnešní občania, najmä mladší, nešli brániť ani vlastnú krajinu. Čo ešte nejakú cudziu. Vidíš, my sme ani do NATO nevstúpili, spoliehame sa odjakživa sami na seba. Pritom, od čias napoleonských vojen sme sa nepodieľali na žiadnom vojnovom konflikte. V prvej či druhej svetovej nič, akurát sme prijímali utečencov. Z pohľadu EU a ďalších, uznávam – je lepšie mať NATO (kde snáď Európu v problémoch zase raz prídu zachraňovať Američania), než nemať nič. Ak prídu... čo dnes nie je isté. Dnešná vláda USA dala Európe jasný odkaz: starajte sa viac o svoju bezpečnosť aj sami. A myslím si, že to je fér.“
Jean‑Pierre obom doleje víno. „Ale, bavili sme sa o úlohách štátu. Vravel si, že u vás na Slovensku máte ministerstvo kultúry? Dokonca športu?? Ministerstvo informatizácie? Čo ešte, ministerstvo deratizácie?“
„No, politici sa u nás utrhli z reťaze. A keďže sa vzájomne vydierajú, menšinové strany v koalícii si môžu vymyslieť, že chcú nové ministerstvo, inak z koalície odídu. Tak dostanú ministerstiev, koľko si vymyslia.“
Jean‑Pierre sa začne smiať, ale rýchlo prestane, vidiac priateľov kyslý výraz. „Toto je úžasné. Snáď o tom raz niekto natočí film. No, my sme takí úsporní lakomci, ako vo všetkom. Švajčiarska vláda má len sedem ministrov – a súčasne je jeden z nich vždy premiérom, podľa rotačného princípu. Prezident je v podstate na ozdobu, nech má kto vítať zahraničné návštevy. A máš dojem, že sa táto krajina rúca, kvôli nedostatku štátnej byrokracie?“
Milan vážne pokýva hlavou: „U nás 20% všetkých pracujúcich ľudí pracuje v štátnej správe. A ako vieš, úradníci sa len množia – ak vznikne nejaký úrad či ministerstvo, už ho nik nezruší. Nikdy nezíska dosť hlasov nejaká strana, ktorá by nejaké úsporné škrty presadila. Pritom, keby prepustili nadbytočných ľudí, zrazu máme ušetrené miliardy, ktoré z nás vytĺkajú na stále vyšších daniach.“
„Nezúfaj, priateľu, aj takej Argentíne trvalo sto rokov, kým zvolili Mileiho. To už štátna správa zamestnávala tretinu všetkých legálne pracujúcich ľudí v krajine, a dostatok tých ostatných chápal, že toto je neúnosné... Malý, úsporný štát má svoje kúzlo. Všetci sme ľudia, zavše podliehame pokušeniam. No kým sú nízke dane, je v štátnej kase len malá kôpka peňazí – jasne určená pre tú obranu, políciu, súdy, povedzme diaľnice a tak – z takej malej kopy si ťažie niekto nepozorovane odsype do súkromného vrecka, než z veľkej, akú mávajú štáty s veľkým prerozdeľovaním. Teda všade, kde vládne ľavica. Je lepšie ani nevytvárať pokušenie. Ostatné je o morálke, bez nej ani najlepšie zákony a organizácia nepomôžu...“
Milan vstane a zamyslene sa prejde po terase. „Na Slovensku žiadneho lídra ako Milei nevidím – vlastne premýšľam, či máme vôbec nejakú líderskú osobnosť. Ale vravíš sám – vy si vládnete kolektívne a zdola. To u nás by niekto musel zázrakom vymeniť obyvateľstvo. Alebo im aspoň vymeniť myslenie.“
„Pokrok nezastavíš, ale vývoj nepreskočíš. Po večeri ti o tom porozprávam.“
(Pokračovanie/dokončenie nabudúce)
