(Strih: letný podvečer 2025, vilka na predmestí Zürichu, Švajčiarsko)
Jean‑Pierre (švajčiarsky hostiteľ) a jeho slovenský hosť Milan sa presunuli z terasy k večeri, a pokračujú v debate.
„Pôvodne si sa ma pýtal, prečo my Švajčiari nechceme vstúpiť do EU. K tejto otázke by som sa rád vrátil. Jedna časť odpovede môže súvisieť s tým, že všeobecne máme istú skepsu k nadnárodným inštitúciám. Síce tu mnohé hostíme a majú tu svoje „headquarters“, na čo sa ako neutrálna a bezpečná krajina hodíme – ale to neznamená, že na všetkom sa máme aj podieľať. Vezmi si, že Švajčiarsko vstúpilo do OSN až v roku 2002, a podľa mňa sme nemali vstupovať vôbec – ale, berme to ako výsledok módnej vlny. U časti občanov prevážil dojem, že sa akosi patrí byť členom.“
„Asi nemáš o OSN vysokú mienku...“ opáči Milan.
„Nie.“ uškrnie sa Jean‑Pierre, „Aj vy máte také príslovie, že keď je prvý gombík zle zapnutý... OSN vznikla na konci 2.svetovej, a zakladajúce veľmoci si vyhradili právo veta. Vrátane Sovietov, teda dnešného Ruska. Vo väčšine konfliktov všelikde po svete mali namočené paprče aj Rusi, takže zásah OSN spoľahlivo vetovali. Nuž a, za uplynulých vyše 50 rokov sa do Organizácie nanosili toľké moslimské štáty, že odvtedy je OSN ich hlásnou trúbou – a základom skoro každej schôdze je kolektívne nadávanie Izraelu. Ešte by sa dalo o misiách OSN, ako bola Srebrenica, ale... našou témou bola EU.“
Jean‑Pierre si odpije z vína a očividne sa rozohňuje.
„Čo sa týka EU, okrem iného mi – a zjavne nielen mne – vadí chýbanie demokracie. V podstate sa prenáša deficit demokracie z kľúčových členských štátov, vidíš to sám v takom Nemecku. Vlády vyvolajú problémy, napríklad migračnú krízu, ale keď potom voliči začnú preferovať alternatívu - teda AfD – vláda s médiami spustí krik, akí sú AfD fašisti, a podporujú myšlienku, že tých by bolo treba zakázať a najradšej pozatvárať. Zrazu už na voličoch nezáleží? Alebo, len ak majú "správny názor"? Kto určí, čo je správny názor? A deficit demokracie si osvojila aj únia. Keď EU prijala Green Deal, alebo Migračný pakt, pýtal sa niekto vás ako občanov EU na názor?“
„Ani omylom – boli sme proste postavení pred hotovú vec.“
„Ešte sa síce mohli priečiť vlády členských štátov, ale jedným to vyhovuje, a druhí si netrúfnu – asi sa boja trestu z nebies. Z Olympu v Bruseli.“ Jean‑Pierre mávne rukou, „A vidíš, nám práve takýto prístup vadí. Naša predstava o spravovaní spoločnosti je presne opačná, než akú majú pokrokoví byrokrati v Bruseli, ktorí vedia najlepšie, čo je pre ľud správne, a tak sa už ani neradia, nediskutujú – proste rozhodnú. Nezačína ti to pripomínať blahej pamäti Sovietsky zväz? Isteže, násobne bohatší a v rukavičkách, ani tanky na vás Ursula poslať nemôže, lebo zatiaľ žiadne nemá, ale keby mohla, ktovie...“ (smiech)
„Viem, pre vás stále lepšie, než byť pod nadvládou Rusov – hoci vravíš, že časti Slovákov by to nevadilo. Toto sa ani nejdem pokúšať chápať... Ale pozri: západ Európy zasa stvoril EU, aby si uľahčil a zjednodušil život - obchodovanie, voľný pohyb ľudí, a tak. Očividne sa to vymklo z rúk, EU im prerástla cez hlavu. Dnes chodia generáli európskeho automobilového priemyslu apelovať do Bruselu, aby si vymohli aspoň nejaký smiešny odklad zákazu spaľovacích áut. Čisté zúfalstvo... hoci, teoreticky by sa mohli stavať na odpor voči ničivým reguláciám členské štáty. Tuším nová česká vláda sa zastrája... tak uvidíme, čo ten Babiš. Hahaha, nie je on od vás?“
„Áno, je zo Slovenska. No, o jeho biznise si mnohí myslíme svoje, ale v Česku už druhý krát vyhral voľby.“ Prikývne Milan.
„Každopádne to ukazuje, že aj jednotlivci zo Slovenska sa vedia presadiť – a nemysli si, že inde sú v biznise svätci. Niekto sa vypracuje doslova vlastným silami, z nejakej garážovej firmy. A niekto príde k peniazom, ani nevieš ako... povedzme ako pán Babiš. Ale poznám zaujímavý príbeh z našej chemickej branže. Dlhé roky bola najväčším švajčiarskym chemickým koncernom firma Ciba-Geigy, so sídlom v Baseli. Aj s pobočkami vo svete zamestnávali vyše stotisíc ľudí. A vezmi si, že dlhé roky tam bol najvyšším šéfom koncernového výskumu slovenský chemik. Emigrant, ktorého meno iste poznáš.“
„Poznám. Pofesor Daniel Belluš, rodák z Trnavy. Ostal vo Švajčiarsku v roku 1968. A počul som, ako sa vypracoval – naozaj výnimočná kariéra.“ prikývne Milan.
„Hej. Potom prišiel o šéfovské kreslo, keď sa v roku 1996 Ciba zlúčila so Sandozom, a vznikol farma-gigant Novartis... aj to sa stáva. No ako vidíš, aj na Slovensku sa rodia ľudia, ktorí to môžu dotiahnuť ďaleko – smutné je, že obvykle kvôli tomu musia zo Slovenska odísť preč. Ako kedysi istý pán Stodola...“
„Jasné, Aurel Stodola, rodák z Liptova. Významne zdokonalil parnú turbínu. Tiež prišiel sem k vám do Švajčiarska...“
„Učil na našej federálnej technickej univerzite, známej pod skratkou ETH. Tu v Zürichu. Dávno, ešte na konci monarchie. Kamarátil sa dokonca s Einsteinom, ktorý tu vtedy študoval. Ako vidíš, toto naše malé Švajčiarsko je malá Amerika – tiež sme zbierali talenty, a viacerí naši Nobelovkári sú vlastne prišelci. Asi tu mali lepšie podmienky, než doma... Takže ľudia, čo sú schopní a majú niečo v hlave, a sú ochotní rešpektovať naše pravidlá hry – sme slobodná krajina, nežiadame až tak veľa - takí sú vždy vítaní. Neuzatvárame sa pred svetom. Len si trošku vyberáme, koho prijmeme a koho nie.“
„Ale... imigrantov máte tiež, nie?“
„Máme. Ale dôkladne ich preverujeme už na vstupe. A trošku pod dohľadom sú aj potom... ako každý cudzinec. To nie je len vec cudzineckej polície, to je vec každej obce či komunity. Nie je to nepriateľstvo. Je to opatrnosť. Poviem ti príhodu, budeš sa smiať – predtým sme bývali ďalej na vidieku, malá podhorská dedina. Všetci sme sa poznali. Raz som si všimol, ako sa po dedine prechádzajú cudzí ľudia, fotia domy. Tak som zavolal políciu, nech ich preveria. A ver mi, naša polícia je v tomto veľmi pohotová.“
„O tom som počul – aj som už čosi podobné zažil.“ prikývne Milan, „robil som si s krajanmi opekačku na verejnom táborisku, aj drevo tam bolo nachystané. Do desať minút prišiel nejaký tvoj krajan, z dedinky neďaleko. Nič, len sa slušne spýtal, kto sme, odkiaľ... a keď videl, že sme normálni civilizovaní ľudia, zasa odišiel.“
„Tak to u nás funguje. Ako vieš, Milan, moja manželka je zo Slovenska. Trochu žasla, keď som zavolal tým policajtom – vraj u vás doma by sa to bralo ako udavačstvo... použila také slovo ako bonc-„
„Bomzáctvo.“
„Áno. U nás je toto samozrejmá vec. Polícia je naša, na našu ochranu, a spolupracujeme. Vedel som, že vtedy – bola dovolenková sezóna a mnohí odcestovaní – sa tu často vyskytovala rumunská mafia, vykrádajúca domy. Po dedinách chodili ľudia, čo Rumunom dávali tipy, ktorý dom je kedy prázdny, alebo stojí za pozornosť. Takže som zavolal. Policajti sa pri cudzincoch pristavili, slušne sa ich spýtali, čo ich zaujíma. Keď sa ukázalo, že sú to bežní turisti a fotia miestnu architektúru – tak sa policajti ospravedlnili a odišli. A mne polícia poďakovala za podnet. Chápem – v krajine, kde ste boli zvyknutí, že polícia je nepriateľ a predĺžená ruka štátnej moci, toto zrejme vnímate inak. Mne bola vec trošku trápna, ale v podstate mám pocit, že som konal správne. A susedia z dediny mi potvrdili, že každý na mojom mieste urobí to isté. Sme komunita, dávame na seba pozor navzájom.“
Jean‑Pierre prinesie novú misu švajčiarskych syrov a iných pochúťok, načne ďalšie víno a pokračuje.
„Každá krajina má sebou iný vývoj. Švajčiarsko začínalo ako krajina chudobných horských regiónov, tvrdý drsný život viedol okrem iného k šporovlivosti, kvôli ktorej sa nám mnohí dodnes smejú, akí sme vraj lakomci – hoci, už moja generácia je z tých, čo si dopraje.“ (smiech) „Ale hlavne, tí naši predkovia mali tvrdý život, a súčasne pevnú vôľu. A vieru. To vravím ako človek, ktorý do kostola nechodí, ale to je iný príbeh... Treba pochopiť jedno: tí ľudia boli v mnohom odkázaní jeden na druhého. Potrebovali vedieť, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť. Potrebovali byť féroví. Takže dané slovo platí, a dohody sa dodržiavajú. Iste, v každej komunite sa občas našiel chytrák, čo si myslel, že s ostatnými vybabre, že niekoho oklame, privlastní si, čo mu nepatrí. Taký človek zvykol byť komunitou rýchlo odhalený, a odvrhnutý. Mnohokrát mu len povedali: zbaľ si veci a odíď. V našej doline nie si viac vítaný.“ Jean‑Pierre vážne pokýve hlavou, „Môžeš to brať ako Darwinovský prirodzený výber, alebo spoločenský výber. Ale keď sa to deje po mnoho stáročí, v ľuďoch ostane ukotvená istá tradícia. Istý spôsob myslenia, a prístup. A keďže malé horské kantóny sa postupne spájali a dohodli sa, že svoje územie budú spoločne brániť, rástla federácia.“
„Prísaha na lúke Rütli?“
„Presne tak, roku 1291. Vidím, že poznáš naše dejiny. Nuž, malo to pre nás rovnaký význam, ako americká Deklarácia Nezávislosti. Možno ako vznik NATO. Aj keď sa bavíme len o skupinke alpských pastierov, poľovníkov a remeselníkov.“ usmeje sa Jean‑Pierre, „Ale áno, to bol zrod Švajčiarska ako federácie. Latinsky písaná dohoda o tom, že sa budeme brániť proti každej sile zvonka, že si tu budeme vládnuť sami. Každá neskoršia ústava Švajčiarska ako federácie je odvodená z dohody uzavretej na Rütli.“
(Milanovi príde smutno-smiešne, keď si spomenie na okolnosti vzniku slovenskej Ústavy v lete 1992. Ktorá síce nebola úplne zlá, lenže pri jej zrode stála gangsterská banda Mečiara a jeho prisluhovačov, a zopár mentálnych ľudákov s nostalgiou za Tisovým Slovákštátom. „Vôľu ľudu“ by si predstavoval inak. Radšej zmení tému.)
(pokračovanie resp. záver debaty už čoskoro)
