Mierne upravený a doplnený preklad článku Logana Lamonta na quadrant.org.au.
(kurzívou sú moje doplňujúce komentáre)
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo intelektuálov a akademikov tak často priťahuje ľavica, špecificky ideál socializmu? (platí obzvlášť na Západe, ale my sa tiež nedáme zahanbiť – spomeňme mená ako Blaha, Chmelár...) Tento vzorec správania je taký zakorenený, geograficky rozšírený a historicky pretrvávajúci, že si žiada nejaké vysvetlenie. Náklonnosť k ľavici je zrejmá naprieč univerzitami (autor zrejme myslí najmä spoločenskovedné fakulty; tie sú na Západe prevažne marxistické už po celé posledné storočie), médiami, i politickými kruhmi. Prečo je tomu tak?
Josef Schumpeter (jeden z najväčších ekonómov 20.storočia, predstaviteľ tzv. rakúskej školy) vo svojom diele „Kapitalizmus, socializmus a demokracia“ ponúkol odpoveď, ktorá zostáva rovnako provokatívna ako v časoch, keď knihu písal. Podľa neho, kapitalizmus nezničia schudobnené vykorisťované masy, ale trieda intelektuálov, ktorá vznikla vďaka všeobecnému bohatstvu vytvorenému kapitalizmom. Títo vzdelaní a kultivovaní ľudia si vďaka vzniknutému systému žijú vcelku komfortne, a predsa – na kritike práve tohto systému si postavili svoj spoločenský status i aktivity.
Zdá sa vám to protirečivé? Je to logický dôsledok. Kapitalizmus produkuje nielen bohatstvo či statky, ale tiež - produkuje prebytky. Z týchto prebytkov vyžije celý ekosystém inštitúcií, oddaných viac interpretácii než produkcii. Univerzity expandujú. Byrokracia sa znásobuje. Masmediálne centrá rastú. Think-tanky, neziskovky a politické inštitúcie prekvitajú. Vzniká celá nová spoločenská vrstva, ktorej primárnou funkciou nie je niečo budovať, vyrábať, dopestovať či dochovať, ani obchodovať – oni analyzujú činnosť tvorcov hodnôt, kritizujú ich a teoretizujú, ako by to či ono mohlo byť realizované lepšie, spravodlivejšie a pod.
Žijú si dobre. Obvykle si užívajú zaistený príjem, funkcie, konferencie, výskumné granty, zavše i definitívu. Zapĺňajú svet značne izolovaný od odvetví, ktoré riadia produkciu. Nemusia robiť účtovné uzávierky či bilancovať firemný zisk, uspokojovať zákazníkov, starať sa o technické a iné vybavenie, opravy, ani riskovať kapitál. Ich výstupy nie sú denne vystavované „testu trhom“. Ich zlyhania nemajú za následok bankrot. Sú solídne oddelení od dôsledkov svojich rozhodnutí či konaní.
V tomto usporiadaní nie je nič inherentne nelegitímne. Vyspelá a zodpovedajúco zložitá spoločnosť vyžaduje myšlienky rovnako, ako si žiada činy. Akurát motívy myšlienok a konaní tejto spoločenskej kasty sú odlišné, v priebehu času stále odlišnejšie.
V trhovej spoločnosti, odmena za úsilie neprichádza úmerne použitej inteligencii, ani na základe morálnych istôt, dokonca ani podľa teoretickej elegancie. Odmena pre producenta hodnôt prichádza v závislosti od užitočnosti a použiteľnosti jeho produktov – tak, ako sa javia spotrebiteľom. Podnikateľ, ktorý vytvára hodnoty, je odmeňovaný. Staviteľ za stavbu, farmár za svoju poľnohospodársku produkciu. Obchodník je ziskom odmeňovaný za riziko, ktoré nesie. Aj intelektuál, akokoľvek oslnivý, by v trhovej spoločnosti bol odmeňovaný len vtedy, ak je niekto ochotný za jeho idey zaplatiť.
Lenže tu pomaly, ale vytrvalo klíči závisť a zášť. Nie závisť prameniaca z chudoby – väčšina intelektuálov si žije v pohode a dostatku – ale závisť prameniaca z porovnávania. Mnohí akademici pokladajú sami seba za informovanejších, vnímavejších, vzdelanejších a inteligentnejších, než sú ľudia pracujúci v komercii, v priemysle či v marketingu. A predsa – často práve stavitelia, ťažbári hornín, developeri, priemyselníci a podobní sú tí, u ktorých sa najviac hromadí majetok. A k tomu majú najviac autority a nezávislosti.
Z pohľadu intelektuála sa to mnohokrát javí, že systém odmeňuje nesprávnych ľudí. A že on sám je ukrátený.
A to je bod zlomu. Kapitalizmus odmeňuje aj intelektuálov, ale nie v takej miere, ako by si to zaslúžil ich výnimočný status – aspoň tomuto dojmu intelektuáli často podliehajú. Odmeňuje výsledky a výstupy, nie samotné vzdelanie a esprit (akokoľvek brilantný sa ten jeho vlastný intelektuálovi javí). Odmeňuje tých, ktorí dokážu premieňať myšlienky na hmatateľné výsledky, nie tých, ktorí tie výsledky len dodatočne posudzujú a kritizujú. Pre ľudí, ktorí sami seba pokladajú za prirodzené elity spoločnosti, je takéto postavenie ťažko akceptovateľné. Majú na viac, nie?
Socializmus im ponúka lákavú alternatívu.
Ponúka viac, než len prerozdeľovanie. Ponúka reorganizáciu spoločnosti. V trhovej ekonomike, intelektuál stojí kdesi na okraji. Môže radiť, kritizovať, interpretovať, ale v podstate nemá vplyv na výsledky a výstupy. V socialistickom (či masívne centrálne riadenom) systéme sú vzťahy a postavenie účastníkov obrátené. Systém vyžaduje plánovačov, regulátorov, teoretikov, tvorcov a správcov myšlienok. Vyžaduje expertov, ktorí nadizajnujú život spoločnosti, v ekonómii aj v samotnej civilizácii.
V skratke, žiadaní sú ľudia veľmi podobní akademikom.
Príťažlivosť tejto predstavy je zrejmá. Socializmus pozdvihne intelektuála z púheho komentátora na hlavnú postavu deja. Poskytne mu hviezdnu úlohu v organizovaní spoločnosti. Decentralizované úsudky miliónov (ktoré sú podľa ekonómov rakúskej školy základom trhovej ekonomiky, a určujú reálne ceny, na základe okamžitej ponuky a dopytu) nahradí cetralizovaná autorita malej skupinky pomazaných či vyvolených. Z intelektuála pozorovateľa sa stáva architekt systému.
Lenže tým sa oslabí alebo odstráni najzásadnejšia stránka ekonomického života: dôsledok.
Určujúcim faktorom produkcie v trhovej ekonomike je zodpovednosť za dôsledky. Ak sa výrobca dopustí chybného odhadu (napríklad ohľadom toho, aké tovary či služby budú žiadané), príde o peniaze. Ak farmár neodhadne vývoj počasia a neprispôsobí sa mu (napríklad zavlažovaním), stráca úrodu. Ak obchodník zlyhá, stratí reputáciu. Zlyhanie a jeho dôsledky sú bezprostredné, osobné a neodpúšťajúce.
Vo svete intelektuála, dôsledky zlyhania nebývajú také priamočiare. Ak z nejakej (spoločenskej) teórie nevyplynú sľúbené výsledky, teória nebýva úplne zavrhnutá. Býva pozmenená jej interpretácia. „Nebol to onen reálny socializmus, aký sme chceli dosiahnuť!“ Teória bola zaiste nesprávne implementovaná. Ľudský faktor u medzičlánkov zlyhal na nekompetentnosti. Nepriali podmienky a okolnosti. Model bol (niekým) deformovaný. Ale, teória v jadre prežije. Náklady ponesú iní...
Takto vzniká základná asymetria. Výrobcovia hodnôt sú vystavení neustálej spätnej väzbe, a tým aj korekcii svojej činnosti. Nejde na odbyt A, skúsime ponúkať B, je to lacnejšie, modernejšie, in... Teoretici sú však vzdialení od spätnej väzby. V rámci tejto asymetrie sa určitej intelektuálnej tradícii začalo zvlášť dariť.
Od Karla Marxa po Herberta Marcuse, od Michela Foucaulta po Noama Chomskeho, sa moderná intelektuálna tradícia stala bohatou na kritiku, v podstate bez toho, že by musela niesť následky prípadných omylov. Títo myslitelia sformovali chápanie spoločenských tried, moci, jazyka i spoločenskej organizácie. Ich vplyv na univerzity, médiá i politickú diskusiu zostal zásadný.
Kdekoľvek však boli myšlienky týchto intelektuálov uplatnené v praxi, dôsledky myšlienok nemuseli znášať samotní intelektuáli. Boli znášané občanmi, pracujúcimi, a mnohokrát práve tými spoločenskými vrstvami, v prospech ktorých boli teórie údajne vytvorené. Teoretika sa vec nijako nedotkne, veď systém absorbuje náklady.
V tomto zmysle, socializmus (najmä západný) neznižuje ani nespochybňuje úlohu intelektuálov. Rozširuje ju. Zvyšuje počet pracovných pozícii, ktorých náplňou je plánovanie, regulácia a interpretácia, čím sa produkcia dostáva do podradného postavenia. Vytvára sa dopyt po expertoch, byrokratoch, právnikoch, analytikoch a ideologických sprievodcoch. Vzniká systém, kde autori pravidiel ostávajú izolovaní od dôsledkov týchto pravidiel.
Toto je zmena statusu.
Ten nový ponúka intelektuálovi niečo, čo mu kapitalizmus nemohol ponúknuť: centrálnu autoritu. V kapitalizme je systém spontánne riadený miliónmi nezávislých rozhodnutí bežných jednotlivcov, a intelektuáli sú len pozorovateľmi tohto sveta. V socializme sú to oni, kto tie rozhodnutia určujú a predpisujú; už im nejde o skúmanie sveta, ale o jeho ovládanie. A povedzme si rovno – mnohým z nich to prináša oveľa viac uspokojenia. Pocit vlastnej dôležitosti je nenahraditeľný.
Schumpeter chápal dlhodobé dôsledky. Kapitalizmus, vďaka svojmu úspechu vedúcemu k zbohatnutiu všetkých (akurát, nie všetkých rovnako), vytvára podmienky pre bujnenie intelektuálneho života, ktorý bol v dávnejších spoločnostiach luxusom vyhradeným úzkej vrstve aristokracie, či extrémne skromným čudákom. Súčasne tým však kapitalizmus živí svojich potenciálnych hrobárov. Vytvára blahobyt bez zodpovednosti, bezpečnosť bez potreby sa aktívne podieľať na jej obrane, a vzdelanie často nepoužiteľné v produkcii hodnôt.
Tento vzorec sa v moderných dejinách stále opakuje. Výrobca produkuje či buduje, intelektuál kritizuje. Systém nejaký čas unesie oboch. Ale v priebehu času, intelektuála priťahuje systém, kde kritika nie je len činnosťou, ale môže byť zdrojom jeho autority.
Socializmus mu túto možnosť ponúka. Ostatným rovnosť...
Či socializmus splní to, čo ponúkal spoločnosti, je celkom iná otázka (výsledkom býval vždy nedostatok, úpadok, prípadne kolaps. Všade a reprodukovateľne. Ale, prečo to neskúšať znova a znova? Raz sa to iste podarí urobiť správne...).
Kapitalizmus odmeňuje tých, čo konajú. Socializmus pozdvihuje tých, čo rozhodujú. A pre triedu ľudí, ktorí uverili, že pochopenie fungovania sveta (jedno, či správne alebo chybné) ich oprávňuje tento svet riadiť, je ťažké takú ponuku odlietnuť. Najmä, ak bremeno následkov nesú všetci ostatní...
quadrant.org.au/news-opinions/society/why-intellectuals-become-leftists/
