Pardubice sú klasické industriálne mesto, žiadna metropola, skôr fabriky, panelákové štvrte, a kdesi v strede malé historické jadro. Takých miest je veľa, tu v Česku aj inde.
Kvôli práci som si tu v zrelom veku našiel bývanie. Dohodol som sa s priateľkou, že príde zo Slovenska bývať za mnou. V Bratislave pracovala na pošte, za priehradkou, a bol som na ňu istým spôsobom hrdý. Mladá Rómka, ktorá vyrástla v detskom domove a dokázala si urobiť maturitu. Trochu stratená vo veľkom svete, keď som ju spoznal, azda vo mne cítila oporu. Mnohokrát som bojoval s jej tvrdohlavosťou, emóciami, krotiť ten temperament nie je ľahké. Nespočítam, koľko krát sme sa pohádali, rozišli a zasa zišli, nikdy to rozídenie netrvalo viac než pár hodín, nanajvýš deň. Ostali sme fungovať spolu, napriek vekovému rozdielu.
To len na okraj. Súčasťou plánu bolo, že priateľka si v Pardubicích čím skôr nájde prácu. Obaja sme boli v zložitej finančnej situácii (eufemizmus); aby sme utiahli prenájom, potrebovali sme prácu obaja. Na prvý pohľad, žiadny problém. Ponuky práce na internete, aj na každom rohu. To áno. Len tam nebolo dopísané, že "pracovní pozice není vhodná pro osoby cikánského původu". Samozrejme, že nebolo, zákon výslovne zakazuje diskrimináciu na základe rasy, náboženstva, sexuálnej orientácie atd., veď to poznáme. V teórii je všetko pekne ošetrené.
Česká pošta mala niekoľko voľných miest. Na mestskej centrále i na predmestiach. Priateľka sa spoliehala na svoju prax z pošty a zašla za vedúcou na pohovor, aj s pracovnou zmluvou z pošty, aj s dokladom, že z predošlého povolania odišla na vlastnú žiadosť. Pohovor trval krátko. Zamietnuté.
Že priateľku nevzali za priehradku, to sa ešte dalo vysvetliť jej nedokonalou češtinou. Ale že ju nevzali ani na triedenie listov či balíkov, kde už o češtinu nešlo, vyvolalo otázniky. Priateľka čoskoro pochopila, že prax ani maturitu asi nevyužije, bude musieť brať prácu, aká sa ponúkne. Čas tlačil a každá koruna dobrá.
Predavačka, pokladníčka, kľudne i chyžná, pomocná sila v kuchyni, upratovačka... inzerovaných pozícii všade plno. Priateľka posielala životopisy s fotkou, odpovede nechodili. Žeby to súviselo práve s tou fotkou? Na mnohé ponuky skúsila telefonovať. "Ano, pozice je volná. Klidně se zítra stavte. Ne, nevadí, že jste ze Slovenska a neumíte moc česky, to se určitě domluvíme. " Ešte i hodinu pred pohovorom volala, či termín platí. "Jistě, čekáme vás." Len čo sa však objavila vo dverách (slušne oblečená, vychovane vystupujúca), personalistka na ňu hodila rýchly pohľad a ani ju nepustila k slovu: "Omlouváme se, my už na to místo někoho máme." Iste, za hodinu... o deň-dva sme na internete videli, že tú istú pozíciu inzerujú znova. Samozrejme, o preferovanej farbe pleti tam zmienka nebola.
Podobná situácia sa zopakovala viackrát, takže asi nešlo o náhodu. Priateľka zistila, že jediní zamestnávatelia, ktorí neriešia národnosť či etnický pôvod, sú montážne fabriky, kde sa otročí na smeny. Ukrajinci, Bulhari, Rómovia, pár Ázijcov... bieleho Čecha by ste tam ťažko hľadali. Ak, tak jedine skrachovanca, čo práve vyšiel z basy. Vyskúšala. Podmienky v práci ako pre dobytok. Nič nebolo také, ako sľubovali pri nábore. Priateľka usúdila, že vzhľadom na určité zdravotné problémy, toto by robila, len ak by išlo naozaj o život.
Na prácu v obchode či pomocnú silu v kuchyni potrebovala zdravotný preukaz na prácu s potravinami. Takú vám dá len obvodný lekár. Ale každý lekár ju odmietol zaevidovať, kým nemá české zdravotné poistenie. A poisťovňa ju odmietla poistiť, kým nemá trvalý pracovný pomer. Ani ako samoplatcu. Kruh sa uzavrel. Skúšali sme to aj cez úrad práce, kopa papierov, opakované sedenia s neveľmi kompetentnými pracovníčkami, kým došli k záveru, že ani o podpore, ani o zdravotnom poistení nemôže byť reč. Začarovaný kruh pomohla preseknúť moja závodná lekárka, ktorá jej ten preukaz vydala aj bez registrácie, a za slušnú cenu. Občas sa niekto chová ako človek.
"Tu volnou pozici jsme již obsadili." dal jej vedieť jediný potravinársky obchodný reťazec, ktorý výnimočne zamestnával aj Rómov, ak nikoho iného nezohnali. Aj tak som sa tam bol občas pozrieť, neveril som vlastným očiam. Nikde inde som nevidel Rómky predavačky, či hoci pri výdaji stravy, asi by sa domáci nakazili. Jedine u nás vo fabrickej kantýne im bolo dovolené umývať riad. No, na taký luxusný job sa zrejme čakalo v poradovníku...
Skrátim to, skúšala všade. Nočné smeny v akejsi pokútnej baliarni, kde sa tvárili, že dávajú pracovnú zmluvu, ale po jej prečítaní mi bolo jasné, že je to čiernota. Priateľka nemala ako odhadnúť. Nuž ale, ak čiernota, tak býva dobrým zvykom platiť denne na ruku. Tu sa kolegyne priateľke sťažovali, že často sa na výplatu načakajú, a je na dobrej vôli šéfa, koľko odpracovaných hodín uzná. Aj by tam vydržala, ale o štvrtej ráno býval fajront, zamklo sa... Priateľke išiel spoj až o šiestej. Po týždni to vzdala, nerobí predsa na taxikárov, a dve hodiny postávať v tme, zime i na daždi nebolo ono. Výplatný termín stále odsúvali. Peniaze videla, až keď pohrozila udaním na polícii. Nuž, nielen na Slovensku...
Po vyčerpaní ostatných možností uznala, že teda neostáva nič iné, než ísť otročiť na smeny k pásu. Hoci tam berú len cez agentúry. V agentúre si však vypočula "Vy už jste tam jednou nastoupila a odešla jste, podruhé už vás tam brát nebudeme. Hledáme lidi, na které je spoleh." Že vopred o všetkom možnom (podmienky práce, smennosť) klamali, ani slovo. Neskúsiš, nevieš. Skúsiš a opovážiš sa odísť, si na čiernej listine.
Vypočula si mnoho sľubov a mnoho zdôvodnení, prečo nie je vhodná kandidátka. "Vy tohle nebudete umět." Povedal jej jeden potenciálny zamestnávateľ bez toho, aby jej dal šancu vyskúšať.
Dostala pár neslušných návrhov na prácu, lebo veď Rómovia môžu akurát kopať, a Rómky šľapať. Zrejme. Aspoň v predstave mnohých z väčšiny.
Napokon priateľka uznala, že nemá zmysel pokúšať sa o čokoľvek, keď jej štyri mesiace všade dávajú najavo, ako ju nechcú. Že sa má vrátiť na Slovensko. Predpokladám, že aj u nás to v rôznych regiónoch vyzerá podobne, ale napríklad v Bratislave či na juhozápade Slovenska sa s tak segregačným prístupom nestretla. Musela ísť do Česka, aby si viac vážila rodnú hrudu... Ešte šťastie, že má takú veselú a bezstarostnú povahu, no aj jej sa úsmev postupne vytratil z tváre.
Život nie je fér, to vieme všetci. Ale človek predsa nemôže za to, akej národnosti sa narodil. Prečo, za čo má pykať, znášať poníženia a nedočkať sa férovej šance? Iste, snažím sa byť objektívny. Nerobím si ilúzie, značná časť našej etnickej menšiny sú ľudia v rôznych ohľadoch asociálni; sú hluční, robia bordel, mnohí kradnú, klamú, podvádzajú. Dobre, niekoľkí sa vypracovali na elitných hudobníkov, spevákov, tanečníkov a podobne. Ich neriešme, ich väčšinová spoločnosť toleruje a je ochotná uznať ich, prijať medzi seba, dopriať im aj status celebrity. Ale ostatní? Ak sú niektorí asociáli, kde z toho plynie, že sú takí všetci? Je to kolektívna vina, nezmazateľný dedičný hriech?
Zamestnávateľ má právo vybrať si zamestnanca, akého chce, nemožno mu nikoho vnútiť. Je však na na jeho osobnom postoji a možno veľkorysosti, či je ochotný dať šancu. Aj s rizikom, že pracovník bude možno menej spoľahlivý. Neskúsiš, nevieš. Každý človek je jedinečný originál. Je zľahčenie veci, ak tvrdíme, že slušní Rómovia doplácajú na svojich menej slušných súkmeňovcov, kým biela väčšina robí všetko správne, a predsudky sú len a len sebaobrana. Iste aj, ale čo ak je takýto postoj jednoducho pohodlnejší?
Uvažujem, ako sa by som sa cítil ja. Ak by som len kvôli svojmu pôvodu všade narážal na zavreté dvere, dešpekt, ak by som videl, že nik z bielych mi aj tak šancu nedá... asi by som mal nemal dôvod cítiť k majorite nejakú náklonnosť. Môj hnev by len narastal. Akcia vyvolá reakciu. A nemá to konca. Kým sa nenájde niekto, kto prejaví dobrú vôľu.
Neviem, aké bude pokračovanie príbehu, slúžil len ako podobenstvo. Ak v sebe skrýva nejaké poučenie, určite si ho v ňom nájdete.
