Postreh druhý, tentokrát už z doby GPS a mobilných telefónov: snívalo sa mi o budúcnosti ľudstva pod kontrolou Veľkého brata. Každý občan by už pri narodení vyfasoval elektronický implantát, pomocou ktorého by bola občanova pozícia stále monitorovaná, či už zmienenou GPS-kou, alebo pomocou siete mobilných operátorov. Už nik nemôže viac tvrdiť na súde: „ja som tam vtedy nebol“ – záznam zo Supercomputra Veľkého brata ho aj po rokoch usvedčí, na meter a sekundu presne. Kto, kde, kedy, s kým. Zo vzájomnej blízkosti dvoch tiel v čase a priestore možno i po rokoch odhaliť milenecký vzťah. Nič neostane utajené. A kto sa v rámci prechádzky priblíži k nebezpečnému miestu, kde nemá čo hľadať (alebo kde by stratil kontakt so signálom navigácie, a tým by sa nebodaj vymkol spod kontroly), implantát mu uštedrí drobný elektrošok, ktorý znamená upozornenie: „Vráť sa nazad!“ A ak neuposlúchne, implantát svojho nositeľa elektricky paralyzuje až do príchodu polície. Samozrejme, to všetko len pre dobro občana. Pre jeho ochranu a bezpečnosť. (A tiež pre bezpečnosť štátu a Veľkého brata, ale to je nepodstatný detail...) Ľudský faktor je chybujúci faktor, treba ho zregulovať, podľa potreby obmedziť a usmerniť.
Ako mi odľahlo, keď som sa zobudil a zistil, že táto desivá vízia bola len nočná mora! Keby som sníval ďalej, iste príde i na elektronickú kontrolu samotných našich myšlienok. V spojení s paralyzérom by sme sa potom vôbec nemohli dopustiť konania, ktoré by Supercomputer vyhodnotil ako nesprávne, nemorálne či trestné. Sen náboženských fanatikov, vytvoriť kráľovstvo nebeské na Zemi, by bol naplnený! Z ľudí sa konečne stali dokonalí anjeli! Síce nie celkom dobrovoľne, ale... čo už.
Brrr, až ma pri tejto predstave striaslo!
Chcem svoj ľudský faktor. Chcem mať možnosť vyradiť tempomat či obmedzovač rýchlosti, keď sa ponáhľam na osudové stretnutie, či keď ide niekomu blízkemu o život. Chcem mať možnosť robiť chyby. Ani keby bol Supercomputer neomylný (hoci každá elektronika sa môže porúchať, ako napokon každý ľudský výtvor), a aj keby Veľkému bratovi išlo o naše dobro a nie iba o absolútnu moc, bez slobody rozhodovania by sa z nás stali duševní mrzáci či bezduchí roboti. Nemožnosť dopúšťať sa chýb znamená nemožnosť vývoja. Prečo asi Boh nestvoril rovno anjelov, ale obyčajných, hriešnych, nedokonalých a chybujúcich ľudí? Ak pochopíte odpoveď, pochopíte, prečo sa náboženstvá mýlia.
Zoči-voči Orwellovskému posolstvu a svetu z románu 1984 je tu optimistickejšie posolstvo Crichtonovho textu Jurassic Park (Jurský park). Ak ste to čítali (vo filme to základné posolstvo trochu zaniká v akčnosti a skvelých počítačových simuláciách dinosaurov, predsa, kniha je kniha), viete, že ide o vetu „Život si vždy nájde cestu.“ Klonované dinosaury sa napriek geneticky zabudovaným prekážkam predsa napokon začali množiť (nemali sa), a dokázali sa uživiť v prírode (nemali sa), a napriek všetkým bezpečnostným opatreniam z parku ušli. Technika našťastie vždy narazí na obmedzenia, plynúce z obmedzenosti jej tvorcov.
Takže sa o náš ľudský faktor nebojím, nech našich potomkov v ďalekej budúcnosti čaká čokoľvek. Život si vždy nájde cestu.
.
