Kde sa stala chyba? V prvých storočiach svojej existencie bolo kresťanstvo prenasledované, a stojac na strane chudobných a utláčaných, pôsobilo sympaticky. Napokon, bolo to aj o rovnosti a rovnoprávnosti všetkých ľudí. A takto, cez historické svedectvá (ak sú vieryhodné) pôsobí sympaticky i na mňa, hoci už nejaké to desaťročie veriaci nie som. Akonáhle bolo kresťanstvo za vlády cisára Konštantína legalizované (313 n.l.), dostalo právomoci, a následne za Teodózia sa stalo oficiálnym štátnym náboženstvom Rímskej ríše, niečo sa pokazilo. Z chudobných a prenasledovaných, hlásajúcich lásku k blížnemu, sa onedlho stali bohatí biskupi a preláti, ktorým viac než o nejaký Kristov odkaz išlo o moc a peniaze. Akurát sa ešte nejakú chvíľu dohadovali o ideológii a dogmách, kým víťazná väčšina prehlásila svoj názor za jedine pravý a nespochybniteľný. Neprešlo mnoho času, a kto sa čo len v náznaku opovážil spochybniť autoritu cirkvi, jej patent na jedinú pravdu, musel rátať s tvrdým trestom. Celé zle...
Mimochodom, starší z nás si ešte môžu pamätať malú reprízu - za vlády komunistov bola katolícka cirkev i ostatné prenasledované (aj napriek zákulisným spojenectvám medzi niektorými cirkevníkmi a komunistickou vrchnosťou či Štátnou bezpečnosťou), a kresťanské spolky bývali ohniská tajného odporu voči režimu. Teda, stáli na strane utláčaných a sami boli utláčaní. Asi je to tak vždy a zákonite, že v tejto polohe vyznievajú náboženské spoločenstvá sympatickejšie. No stačil príchod slobody, a všetko začína byť zasa tak nejako "po starom". Mučeníkov a obetavcov (Srholec) nahradili kariéristi túžiaci po vplyve a majetkoch (mená si skúste dosadiť...). A stačí kríza, ako súčasná pandémia, a náboženskí fundamentalisti hneď zneužijú príležitosť a snažia sa pretláčať vlastnú agendu (zákaz potratov, antikoncepcie, umelého počatia atd.), pričom sa môžete spoľahnúť, že ak uspejú, pri tomto kroku sa nezastavia - je to len skúška svalov, hľadanie medzí, kam môžu zájsť a čo si voči spoločnosti dovoliť; o dobro či spásu žien alebo životy nenarodených tu nejde, nedajte sa zmiasť rekvizitami útočiacimi na city.
Nie som veriaci, ale akceptujem vieru iných, pretože poznám cenu útechy. Človek v ťažkých životných situáciach (a to je, minimálne občas, každý z nás) potrebuje nádej, a ak sa ľuďom vďaka ich viere žije ľahšie a vyrovnanejšie, je to na niečo dobré. I bez ohľadu na to, či má nádej reálne základy alebo sa opiera o ilúziu. Ak by bolo náboženstvo o tomto - dávať ľuďom oporu a nádej - nemám s ním najmenší problém. Ak vedie ľudí k prehnanej pokore a poslušnosti zoči-voči autoritám, vrátane autorít z pozície hrubej sily, s tým už istý problém mám, takisto ak cirkev svojich veriacich zastrašuje. A ak sa cirkev snaží ovplyvňovať aj veci svetské (chod štátu, tvorbu zákonov), tým priamo či nepriamo zasahuje do života všetkých občanov - či vlastných veriacich, či iného náboženstva, či bez vyznania. A to je bod, kedy sa treba postaviť na aktívny odpor. Inak nám hrozí nová totalita, skôr než sa nazdáme. Bratanie niektorých katolíckych hodnostárov s neofašistami neveští nič dobré.
Mnohí si neuvedomujeme, akú stopu v našom myslení zanechalo to, čo nazývame stredovekým temnom a považujeme za dávnu minulosť. Skúsim tento bod trochu rozviesť, lebo ho považujem za dôležitý. Typický znak každej náboženskej totality je: vytvoriť taký zložitý systém príkazov a zákazov, že obyčajný smrteľník si ani pri najlepšom úsilí a poslušnosti nemôže byť istý, či vedome alebo nevedome neporušil nejaké nariadenie (čím by sa dopustil tzv. hriechu), a či jeho najlepšia snaha je pre Boha dosť dobrá na to, aby sa vyhol trestu (možno večnému). A prostý človek má preto žiť v neustálom pocite strachu a viny, príliš sa zo života neradovať, ale radšej trpieť a pokorne znášať (akokoľvek ťažký) osud, lebo veď utrpením si možno vopred odpykal aspoň kúštik posmrtného trestu... Tento druh myslenia v cirkvi bujnel a prekvital (a nielen v katolíckej; v reformácii ho hneď od začiatku iniciatívne presadzoval napr. Kalvín), a v povážlivej miere pretrváva dodnes, keď už cirkev nemá toľko moci, ako mala po dlhé stáročia stredoveku. Ešte i pápež ako Ján Pavol II. posvätil hnutia ako Opus Dei, ktorého členovia sa denne bičujú, aby sa trestali za svoje hriechy, skutočné či pomyslené.
Autorov tohto prístupu bolo iste viacero, nepochybnú zásluhu mal z cirkevných "otcov zakladateľov" Sv.Augustín (354-430), ktorý okrem iného označil ľudskú sexualitu za čosi zlé, hriešne a skazené, čo musí byť prísne podriadené cirkevným zákonom (s tým však mávajú notorický problém aj iné náboženstvá). Hlavne však Augustín vymyslel koncept tzv. dedičného hriechu. Tento si vraj z generácie na generáciu nesie v sebe každý človek od narodenia (od čias rozprávkových postáv Adama a Evy, ktorí vraj ako prví prejavili neposlušnosť voči Bohu), ako geneticky prenosnú chorobu (iba Ježiš sa jej vyhol, vzhľadom na údajné špeciálne okolnosti počatia), a jedine horlivým úsilím v poslušnosti voči cirkvi, jej príkazom a zákazom mal bežný človek akú-takú nádej (nikdy nie istotu), že unikne posmrtnému „večnému zatrateniu“ a plameňom pekelným. Ergo: každý človek je hriešnik, snáď malé deti zatiaľ nestihli nič zlé napáchať, no tak im len treba dať čas, nech sa tí anjelíci vyvŕbia...
Mne vadí práve táto temná stránka náboženstva, ovplyvňujúca myslenie ovečiek. V podvedomí časti veriacich stále prežíva predstava, že "čím horšie, tým lepšie". Silno veriaci učiteľ/učiteľka deti trestá a zastrašuje, možno aj preventívne. V medicíne zavše nechajú ženy trpieť pôrodnými bolesťami, aj keď by tie bolesti bolo možné dostupnými prostriedkami zmierniť (a sestry v nejakej vidieckej pôrodnici "citlivo" okríknu rodičku: "Čo teraz kričíte? Vtedy ste mali kričať, keď ste to decko robili."). Na Slovensku nepovolili interrupčnú tabletku, hoci ide o menej bolestivý, menej invazívny a bezpečnejší zákrok než klasická interrupcia (lebo inak by asi chodila na potrat každá, zrejme z dlhej chvíle), hlavne, nech si žena "hriešnica" vytrpí svoje. (Obete znásilnenia sú asi hriešnice tiež, lebo si dovolili tento akt násilia na sebe prežiť; v opačnom prípade by naopak mohli dúfať v posmrtné blahorečenie, viď https://sk.wikipedia.org/wiki/Anna_Koles%C3%A1rov%C3%A1 ) Príkladov, keď sa nezmyselné utrpenie tak akosi implicitne či tradične považuje za dobré, ako určitá "obeť, prinesená na vykúpenie" by sa našlo mnoho, chcel som len ilustrovať, ako temný stredovek ešte straší v ľudskom podvedomí mnohých z nás, na Slovensku rozhodne nad priemer.
Záleží mi na tom, aby sme ostali sekulárnym štátom a nevydali sa poľskou či nejakou ešte horšou cestou. Myslím, že cirkvi, a katolícka osobitne, majú v našej spoločnosti nezdravo silné postavenie, a to zvádza k pokušeniu, toto postavenie zneužiť (a teraz nehovorím o zneužívaní miništrantov, kde je kúštik viny aj na ohlúpených rodičoch, ale o pokusoch ovplyvňovať politiku, v krajnom prípade aj step-by-step odstrániť sekulárny štát a nastoliť "farskú republiku"). A to všetko aj za naše dane...
Takže oceňujem terajšiu inicitívu niektorých politikov, a myslím si, že dozrel čas na celospoločenskú diskusiu. Odluka cirkvi od štátu mala byť už pred 30 rokmi, potupné zmluvy s Vatikánom nemali vzniknúť vôbec. Určite sa s tým nebude dať pohnúť zo dňa na deň, ale je potrebné tieto témy aspoň otvoriť. (A nenechať sa rušiť krikom istého biskupa, ktorý zrejme vyhlási, že kto zahlasuje za odluku, spácha smrteľný hriech...).
