.
.
.
Ten úpadok a zánik samozrejme neprišiel zo dňa na deň. Na vine nie je vek , veď vo svete prosperujú aj staršie firmy. Dokonca ani poloha nemusí byť osudná, hoci v časoch založenia továrne spoločnosti Dynamit-Nobel sa okolo fabrických pozemkov rozkladali polia, lúky a vinohrady. (Prvými obytnými štvrťami na okolí boli práve zamestnanecké kolónie.) Fabrika sa z miesta nepohla, no mesto sa rozrástlo až k nej, okolo nej, dnes sa sem doťahuje širšie centrum. Z fabriky vidno výškové budovy Polusu. A skleníkový mrakodrap Lakeside Park stojí vzdušnou čiarou necelý kilometer od prevádzok výroby výbušnín. I menšia havária v podobe detonácie by tie stovky sklených tabúľ vytĺkla. Vedenie fabriky argumentuje, že za posledných štyridsať rokov na prevádzke k žiadnemu výbuchu nedošlo (ak nerátame pravidelné testovanie vzoriek trhavín na konci denných smien, pri ktorom sa tiež triasli okná, a od ktorého sa v 90tych rokoch upustilo). Darmo, pre zástupcov mesta je výroba tohoto druhu uprostred mestských štvrtí predstavou sedenia na sude pušného prachu (to možno sedí, v skutočnosti je to však dynamit). No v Istrocheme bežali aj iné výroby, ktoré by pri splnení ekologických štandardov kľudne akceptované byť mohli - produkovali sa tu predsa prípravky na ochranu rastlín, či rôzne prísady do plastov. Švajčiarske mesto Basel (Bazilej) vykazuje mnohé analógie s Bratislavou (poloha na veľkej rieke, na hranici troch štátov), okrem iného tam tiež sídlia veľké chemické koncerny. Z nich najmä bývalá Ciba-Geigy mala podobný výrobný program ako Istrochem (pesticídy, chemické špeciality) - a nik v Baseli nerieši, že Ciba (dnes Novartis resp. Syngenta) má výrobné areály na území mesta, rovnako ako farmaceutický gigant Hoffmann-La Roche. Keby po páde socíka nastali na Slovensku usporiadanejšie pomery, je možné, že práve Ciba by Istrochem kúpila. Dopadlo to všetko inak.
Spôsob, akým Istrochem za Mečiara privatizovali, po zmene vlády r.1998 napadol súd. Až tak, že noví majitelia museli fabriku vrátiť Fondu národného majetku. Po rôznych peripetiách napokon továreň roku 2002 kúpil český miliardár slovenského pôvodu Andrej Babiš, ktorému už vtedy patrila polovica českého chemického priemyslu, a na Slovensku kúpil ďalšieho giganta – Duslo Šaľa. Istrochem sa takstal súčasťou Babišovho impéria Agrofert, a to v podradnej úlohe dcérskej firmy (či odštepného závodu) Dusla. Aké mal Babiš plány, ťažko povedať, dnes to skôr vyzerá na ústup. Odpredaj, prenájom, v podstate žiadne investície, ak nerátame nákladnú rekonštrukciu administratívnej budovy (neviem, či mala byť budova hrdou bratislavskou rezidenciou manažmentu; teraz ponúka kancelárske priestory na prenájom).
Hlavná administratívna budova na Nobelovej ulici, po rekonštrukcii
(kliknutím sa obrázok zväčší)
.
Hneď za administratívnou budovou sa v areáli továrne nachádza VUCHT (Výskumný ústav chemickej technológie), kedysi závodný výskum fabriky. Značná časť toho, čo sa v slovenskom chemickom priemysle za socíka postavilo, má svoje korene tu - v tunajšom výskume a vývoji. Nebola to možno špička svetových trendov, ale niekotré tu vyvinuté technológie ešte aj po desaťročiach znášajú terajším majiteľom chemických fabrík zlaté vajcia, či už v Dusle, v Chemku Strážske, alebo aj v samotnom Istrocheme. Dnes žije VUCHT v podstate z prenájmu priestorov; chemický výskum tu robí možno dva a pol človeka. Že bez výskumu a inovácii bude napokon každá technológia zastaralá a neschopná konkurencie? Koho to na Slovensku trápi? Kým niečo sype peniaze, nech to beží.
Nová budova VUCHT. Dokončená okolo 1990, práve vtedy, keď už výskum na Slovensku nik nepotreboval.
Ani predaj zahraničným investorom nezaručuje, že tu skutočne budú investovať. Napríklad výbušninársku výrobu Istrochemu predal Babiš českej firme Explosia Pardubice-Semtín (najväčší výrobca trhavín v strednej Európe, odtiaľ pochádza i známy Semtex). Pre Explosiu je Istrochem vážny konkurent, veď zásobuje trhavinami zhruba tie isté trhy. takže na jeseň 2009 bolo zverejnené stanovisko Explosie, podľa ktorého bratislavskú prevádzku odstavia a pozemok predajú; odvtedy je dynamitka oficiálne v likvidácii, zbavuje sa zásob a postupne prepúšťa.
Čo je hlavnou príčinou, vedia len majitelia. Isté je, že pozemky v Bratislave závratne stúpli na cene, takže si Česi zrejme zrátali, že radšej jednorazový zisk, než neistá budúcnosť výroby v susedstve mesta, na neistom Slovensku. Pôda v Istrocheme je síce dlhoročnou činnosťou fabriky zamorená a otrávená, no, pri takých cenách pozemkov sa sá uvažovať aj o hĺbkovej asanácii. Developeri si brúsia zuby, rôznych stavebných projektov majú plné zásuvky, uvidíme, čo napokon na hrobe niekdajšej dynamitky vyrastie.
Babiš by sa zrejme stiahol z areálu Istrochemu celkom, zatiaľ ho tu drží jediná výroba, ktorá mu (po predaji trhavín Explosii) ešte prináša zisk: gumárenské chemikálie (prevádzka Sulfenax):
(kliknutím sa obrázok zväčší)
.
Po týchto úvahách mi zostáva už len dokončiť fotoreporáž z minulej časti článku, sľúbeným pokračovaním o cechu výbušnín. Táto výroba má tradíciu od založenia fabriky r. 1873, a okrem 1.svetovej vojny sa vždy zameriavala na priemyslené trhaviny, teda pre použitie v kameňolomoch, baniach, na demoláciu starých stavieb a pod. (Na výrobu vojenských trhavín, najmä hexogénu a pentritu, bola za socíka založená osobitná fabrika: Chemko Strážske na Východnom Slovensku). V Bratislave sa vyrábali trhaviny dynamitového typu, to jest také, ktorých hlavnou zložkou je nitroglycerín (glyceroltrinitrát), obvykle v zmesi s glykoldinitrátom; pod obchodným názvom Danubit. Teda, je ich viac druhov - pridajme aspoň ilustračné foto:
K vysoko brizantným dynamitom časom pribudli i produkty na báze dusičnanu amónneho, buď ako jednoduché ANFO-zmesi (dusičnan amónny- palivo, skrátene DAP), čo sú "lenivé", ale súčasne bezpečné a lacné trhaviny, alebo sypké zmesi s prísadou tritolu.
Urobiť fotoreportáž zo (zatiaľ ešte existujúcej) prevádzky trhavín je problém, kedže jej areál je od ostatných častí fabriky oddelený ďalším ostnatým plotom, a má osobitnú strážnu službu (čo asi neprekvapí). Výrobné objekty sú prevažne prízemné stavby, obohnané zemnými valmi, takže dovnútra sa vchádza tunelmi. Úlohou týchto násypov je chrániť okolie pred tlakovou vlnou v prípade výbuchu vovnútri. Aby ste mali predstavu, výrobne v dynamitkách vyzerajú asi takto:
Takýchto bunkrovitých stavieb je tu okolo tridsať, a sú takmer dokonale maskované hustým, na tento účel vysadeným lesným porastom. To je napokon bežná prax i vo svete, ale kým na družicových snímkach Google Earth uvidíte v iných fabrikách aspoň samotné stavby medzi stromami, tu je maskovanie skoro dokonalé. Napokon, presvedčte sa sami -vidíte viac, než len akýsi lesopark?
(kliknutím sa obrázky zväčšia)
Skutočne, až na tej poslednej snímke sa dajú rozoznať zasnežené zemné valy. Kto chce, môže skúsiť zabúchať na bránu, že si chce v stráženom areáli urobiť nejaké fotky - pochopením zo strany strážnej služby si ale nie som istý. OK, v časoch reálnej hrozby terorizmu nie je opatrnosti nazvyš.
Takže vám môžem akurát ukázať jednu fotku z netu, kde nejaký pán inštaluje v tomto areáli vzduchotechniku:
Mimochodom, výroba nitroglycerínu je v Istrocheme na modernej úrovni, riziko výbuchu pri tzv. injektorových reaktoroch je minimálne, a ak, na jednom mieste je naraz vždy len malé množstvo výbušniny. Nehrozí tu žiadna apokalypsa, porovnateľná s touto (BASF, 1921):
.A kvalita finálnych trhavín je tiež slušná, včetne špeciálnych produktov, ako je napr. bezpečnostná banská trhavina Harmonit AD, použiteľná i v rizikových uhoľných baniach. Je pravdepodobné, že terajší vlastník - Explosia Pardubice - si pri likvidácii bratislavskej prevádzky vezme najlepšie produkty do svojho výrobného portfólia.
Týmto by sme exkurziu po najstaršej chemickej fabrike Slovenska mohli aj ukončiť. Budúcnosť nepozná nik. Je škoda, že z Istrochemu nevznikla zmodernizovaná, na vysoko sofistikované chemické produkty zameraná high-tech fabrika (liečivá, pesticídy, farbivá, antioxidanty, atď.), tým viac, že existovala infraštruktúra, a u niektorých typov výrob i tradícia a skúsenosť. Zánikom tejto fabriky budeme zasa o krok bližšie k banánovej republike. Škoda.
Napokon je ešte otázny osud jednotlivých objektov. Časť Závodu mieru bude údajne pamiatkovo chránená. V hlavnom areáli je ešte vidno industriálnu architektúru z 19. storočia. Nie som síce veľkým fanúšikom projektov typu Kulturfabrik, ale historická cena niektorých stavieb je zrejmá. Nuž ale, v meste, kde sa developeri a stavebné firmy nebabrali so starou stavbou kablovky (ani s novším PKO), by som nemal prehnané očakávania. Takže predtým, než ten svet zanikne, ešte fotka na rozlúčku:
A celkom na záver, jeden takmer malebný pohľad z diaľky, z vinohradov na úpatí Malých Karpát:
(kliknutím sa obrázok zväčší)
Tým, ktorí to vládali dočítať až sem, ďakujem za pozornosť.
.
