Už komunisti a iní –isti pochopili, že nemôže mať každý všetko. Je možné nanajvýš vytvoriť zdanie onoho všetkého. Ilúziu. Zhmotnenú v podobe imitácie.
Spomínate si? Namiesto áut Trabanty. Namiesto citrónovej šťavy kyselina citrónová s chemickou arómou, pomarančová šťava z mrkvy, nugát z fazule. Namiesto pravého rumu tuzemák. Minulosť? I dnes bežne kupujeme namiesto masívneho nábytku nábytok z drevotriesky, namiesto pravej kože koženku. Ušetrili sme.
Núdzu vždy možno vydávať za cnosť. Kožuchmi zo syntetických vlákien zachránime dáku zverinu. Novodobý Limonádový Joe vyrába svoju najnovšiu kolu bez cukru, len so štipkou umelého sladidla, ktorého stačí tisíckrát menej. A v reklame ohuruje informáciou, že od jeho koly sa nepriberá.
Poctivá imitácia sa aspoň netvári, že je niečím iným, než práve imitáciou. A vlastne, laminátové parkety z Nemecka sú celkom pekné, vyzerajú ako pravé drevo. Len nech vás preboha nenapadne, dať ich po rokoch prebrúsiť.
Zvykli sme si, že výrobcovia značkových tovarov garantujú pravosť a kvalitu. V časoch, keď značka ešte čosi znamenala, a výrobcovia či obchodníci si ešte neplietli etiku s etiketou. Až nadišiel vek, kedy vybalíte značkový japonský televízor, a na dne zadného panelu objavíte drobný nápis: Made in China. Pochopíte, že tento televízor nebude dedičný. Možno ten jeho krátky polčas rozpadu nebudete vnímať tragicky, vďaka rýchlosti vývoja. Vyhodíte klasiku, kúpite LCD. Vyhodíte LCD, kúpite plazmu. Prípadne naopak.
Ale sú veci, kde vás fenomény ako Made‑in‑China neprestanú znepokojovať. Priveľa predmetov v našom živote, od ktorých sme čakali istú trvácnosť, je na jedno použitie. Ako deti sme sa hrávali s takzvanými angličákmi. Solídne modely z pevného kovu, čo bez ujmy prežili pád z okna na uličnú dlažbu. Tie časy sú preč. Čínske autíčko z umelej hmoty sa poláme pri prvom mechanickom namáhaní. Radosť, že nebolo až také drahé, vyprchá rýchlo. Tým viac, keď zistíte, že na trhu niet alternatívy. Samozrejme, nie je to len o Číne, a dobré kungpao mám rád. (Kým to nie je slovenská imitácia.)
„Outsourcing! Lacnejšie ľudské zdroje!“ máva rukami nadnárodný firemný kápo „Konkurencia stavia výrobné závody v ázijských krajinách, potom sú skrátka lacnejší. Ak neurobíme to isté, skrachujeme!“
Tak málo si dnes ľudia cenia kvalitu a trvácnosť? OK, vyhodiť a vymeniť je tiež filozofia. Nebabrať sa s opravou. S pokusmi o záchranu či udržanie.
Prečo ma svet rýchlo pominuteľných imitácií znepokojuje? Pretože ma máta predstava, že sa z nich stala životná filozofia?
Imitácia má totiž veľa podôb. Umelé kvety v reštaurácii. Sex po telefóne. Imitácia partnera v podobe vibrujúceho kolíka s tužkovými batériami. Imitácia detí v podobe maltézskych pinčov .
Kazateľ morálky povie, že dnešné neformálne partnerské vzťahy sú imitáciou manželstva. Keď sa niečo pokazí, oprava či záchrana vzťahu nie je nutná. Menej prácne je vymeniť za nový model. Napokon, nový model je vždy prísľubom nových možností, funkcií, ktoré ten predošlý zabudované nemal (alebo sme ich nenašli). V najhoršom prípade sa ukáže, že išlo o „ázijský“ produkt na jedno použitie.
Nie som kazateľ morálky. Nemám nič proti one-night dobrodružstvu, ak niekomu vyhovuje. Nikdy by som nenabral toľkú drzosť, aby som iným predpisoval, ako majú žiť.
I tak ma však trápia nezodpovedané otázky. Nahradia napokon imitácie všetko? Bude raz dostať Plzenský Prazdroj v prášku? Budeme mať namiesto skutočných manželiek Stepfordské paničky? (A chudobnejší gumené Anče?) A keď sa nebudeme cítiť dosť šťastní, treba len zvýšiť dávku antidepresív?
Vymklo sa nám to z rúk? Len ak sa necháme. Každý za seba. A tak idem po lete upratať záhradu, ktorá nám po celú sezónu dávala pravé ovocie, voňavé a chutné, aké v hypermarkete nedostanete. (Burina je tiež pravá, kto by vymýšľal imitovanú.) A keď ma večer bude omínať spálený chrbát, zahreje ma pocit, že aj to Slnko máme zatiaľ skutočné.
