Nič z toho, čo vieme z fyziky, nenaznačuje, že by sme mohli cestovať do minulosti. Napokon, aj elementárna logika nám naznačuje, že meniť dejiny či vlastný príbeh by bolo absurdné. Čitateľ Harryho Pottera si iste spomenie na Dumbledorov časovrat, vďaka ktorému Harry takmer stretol sám seba v minulosti. Azda len politici dokážu meniť vlastné dejiny, no aj to len vo svojich životopisoch.
Naopak, výlet do budúcnosti je aspoň teoreticky možný, vieme to vďaka teórii relativity. Pravda, bol by to výlet bez návratu, keďže samotný návrat je už cestovaním do minulosti. Teória však tvrdí, že ak sa pohybujeme so zrýchlením alebo sme vystavení gravitácii (z hľadiska relativity je to jedno), dochádza k deformácii časopriestoru, a v rámci neho k spomaľovaniu plynutia času. Tento efekt je tým výraznejší, čím väčšie zrýchlenie alebo gravitácia pôsobí.
Fajn, toľko teória. Malo by teda stačiť, ak vojdeme do vhodne upravenej kabínky, ktorá sa bude nejakú chvíľu pohybovať s extrémnym zrýchlením. Kým pre nás vnútri ubehne hodina, na Zemi zatiaľ uplynie trebárs desať rokov. Vystúpime, a sme v inom svete, vo svete po desiatich rokoch, kde naši bývalí spolužiaci sú od nás o desaťročie starší a budú sa diviť nášmu mladistvému vzhľadu. Cestovali sme do budúcnosti, v pravom zmysle slova.
Je toto reálne? Teoreticky to možné je; v praxi je to technicky riešiteľné pre rôzne mikročastice, nie však pre naše ľudské schránky. Profesionálny fyzik by vám to spočítal presne, ale aj bez výpočtov sa dá odhadnúť, že na cestu do vzdialenejšej budúcnosti by naše telo muselo byť vystavené takým silným zrýchleniam, že by nás zotrvačné sily (či gravitácia) rozmliaždili na beztvarú kašu. Ak nechcete skončiť ako placka na dlážke kabínky či rakety, musíte sa uspokojiť so skromnejšími efektmi: po ročnom pobyte na orbitálnej stanici prídeme na Zem o dáku sekundu mladší, než keby sme nikam neleteli. Dosiahnuť niečo prevratnejšie asi nemáme šancu.
Takisto viera, že človeka raz bude možné uspať, zmraziť, a po desaťročiach opäť zobudiť, vyzerá zatiaľ nereálna, aspoň v tom poslednom bode. Uspať a zmraziť vás nepochybne dokážu, ale tým sa špás končí.
Možno je to škoda; trebárs nejeden nevyliečiteľne chorý by si želal, aby ho nejaké kúzlo prenieslo o storočie dopredu, keď už na jeho nemoc zrejme bude liek. Lenže istotu nemá nik. Nevieme, aký to bude svet, ak bude. Ako píše Horníček, „ráj je vždycky někde jinde, a zlatý věk jindy...“. Nik vám nezaručí, že o storočie nás čaká svet krajší, lepší, dokonalejší a zlatému veku podobnejší, než dnes. Môže zúriť globálny jadrový konflikt, pandémia Eboly, alebo môže byť platnou legislatívou islamské právo šaríje.
Preto je možno dobre, že cesta do budúcnosti zostáva technicky nemožná. Musíme žiť tu a teraz. Pojem „tu“ sa vďaka krachu komunistického experimentu rozšíril z väzenia „tábora mieru“ na približne celú zemeguľu, v rámci nej sa môžete vybrať, kam len chcete, ale prítomný čas za iný nevymeníte. Nemáme na výber, a asi to tak má byť. Žime dnes. Zajtra bude až zajtra.
