Predseda parlamentu zvolal mimoriadnu schôdzu.
„Vážené kolegyne, vážení kolegovia! Dostal som prípis od Európskeho parlamentu. Podľa vzoru Írska má byť v celej Únii implementovaný zákon proti rúhaniu. Áno, viem, máme slobodu prejavu. Ale – odtiaľ potiaľ! Otváram rozpravu.“
„Vysvetlí mi niekto presne, čo je to rúhanie?“ pýta sa opozičný poslanec, „Ak si robím vtipy z nejakého náboženstva, či stačí, že si strieľam z jeho predstaviteľov?“
„Naša expertná komisia už požiadala o výklad arcibiskupa Nemenovaného. Chceli sme názor nejakej autority.“
(hlas z pléna) „Ten eštébák je nejaká autorita?“
„Nerúhajte sa!“ -skríkne predseda parlamentu, „Pán arcibiskup nám vysvetlil, že on je zástupca Boží na Zemi. Takže spochybňovanie jeho autority a cti je rúhaním!“
„Pán predseda, to myslíte vážne?“
„Plne rešpektujem názor pána arcibiskupa.“
Opozičný poslanec sa s námahou prebojuje k mikrofónu: „Jasné! Váš človek! Veď vy a vaša strana ste sa s arcibiskupom poza bučky dohodli, že sprivatizujete cirkevné majetky za päťdesiat miliónov eur!“
(následné prekrikovanie a hurhaj ukončí predseda oznámením, že schôdza je prerušená)
Po obnovení poriadku a odvoze zranených sa k slovu dostáva nezávislý poslanec Oport: „Kolegovia, žiadam o zmierlivejší tón! V tomto zákone predsa nejde o katolícku cirkev, ale o každú náboženskú či názorovú skupinu. Každému môže byť niečo iné sväté, a...“
(práve dorazí zástupca národovcov) „Za Boha, za národ! Ma neserte... Slováci sme, Slovensko je nám sväté, no nie?! Komu nie, nemá tu čo hľadať, kua! Hymnu! Povinne! Viete, čo je rúhanie? Keď niekto spieva slovenskú hymnu s maďarským prízvukom! Ja vás naučím otčenáš... tu žiadne rúhanie nestrpíme, Boha vášho!“
(spadne do uličky medzi lavicami a hlasno chrápe)
Poslanec Oport sa pokúša pokračovať: „Mal som hlavne na mysli oprávnené nároky moslimskej komunity. Neurážať ich vieru! Veď počúvate správy, nie?“
(veľký buchot, do sály vbehne zadýchaný šéf Informačnej služby): „Mám pre vás čerstvú informáciu! Al-Kaidá práve obsadila kľúčové budovy v Bruseli! Fakticky to vyzerá, že prevzali v Európskej Únii moc!“
„No...“ predseda sa trochu bezradne škriabe za ušami, „Skúsme to brať pozitívne! Aspoň nám netreba osobitne prijímať zákon o rúhaní. Pokiaľ viem, právo šaríje to rieši všetko komplexne.“
(Strih)
Predseda parlamentu vchádza do rokovacej miestnosti a usadá pod znakom polmesiaca na troch vŕškoch.
„Alláhu akbar! Vážení kolegovia, vážení páni, vážené.. aha, dámy už v parlamente nemáme, prepáčte... otváram zasadnutie Národnej rady Slovenskej džamahírije. Prvý bod dnešnej schôdze...“
(ozve sa kvílenie muezína z parlamentného minaretu. Predseda parlamentu sa vrhá na modlitebný koberček a väčšina poslancov nasleduje jeho príklad)
Po nevyhnutnej pauze: „Takže... trest smrti za rúhanie sme schválili minule. Dnešným prvým bodom je zákon o treste smrti za znásilnenie. V mene islamskej revolúcie na Slovensku žiadam o jednohlasné hlasovanie.“
(šum v sále)
Protestný hlas: „Znásilnenie je ohavný zločin, ale predsa, nie je trest smrti prehnaný? Stačilo by azda páchateľov vykastrovať...“
Predseda sa zamračí: „Kto hovorí o páchateľoch? Ide o trest smrti pre znásilnenú.“
(zdesené hlasy v sále)
„No tak, kolegovia, neberte to tak dramaticky! Musíme sa trošku prispôsobiť! Vo vykonávacom predpise je jasne uvedené, že k trestu pristúpi štát len výnimočne. To jest, ak členovia rodiny znásilnenej nie sú spôsobilí alebo neprejavia dostatok uvedomelosti. Dávam hlasovať...“
V ďalšom bode sa prejednáva zákon o odseknutí ruky za krádež. Predseda si nervózne trie ruku. Na jeho podnet si plénum vypočuje prizvaného experta, ktorý štatistikou dokazuje, že ak by každá krádež na Slovensku mala byť trestaná odťatím ruky, väčšina obyvateľstva by zostala bezruká. Predseda odchádza telefonovať bruselskému imámovi. Vracia sa s dobrou správou: „Dostali sme špeciálnu výnimku, ruky sa odtínať nebudú! Dokonca aj tá konzumácia slivovice po zotmení nám prešla! Vidíte, kolegovia, oplatilo sa byť ústretoví a iniciatívni! Potom aj výnimky dostaneme!“
Prešedivelý opozičný poslanec sa ozve: „Takže za rúhanie je trest smrti, ale kradnúť sa môže?“
„Na vašom mieste by som bol ticho!“ zavrčí predseda parlamentu: „Luterán ako vy je tu len trpený, uvidíme dokedy! Nečítate správy! Podľa štatistík sa 80 % obyvateľov Slovenska hlási k islamu. Zamyslite sa nad sebou, namiesto zbytočného vyrušovania! Ďalší bod pogromu... chcem povedať, programu: vyvlastnenie majetku nepriateľov islamskej revolúcie...“
V zadnej lavici šepká koaličný poslanec kolegovi: „Škoda, že po druhej svetovej u nás zostalo tak málo Židov. Môj dedo vravieval, že sa nikdy nemal tak dobre, ako keď arizoval...“
„Buďte bez obáv, najvyšší sudca Hara-Bin-Ladin sa postará, aby naše zásluhy nezostali bez ocenenia. Ako dobre, že my Slováci sme taký prispôsobivý národ! Vďaka tomu prežijeme všetko. Ja som bol vždy dobrý katolík, aj keď som bol v Ústrednom výbore Komunistickej strany. A dnes ma osvietili ideály islamu, no nie je to skvelé?“
Predseda parlamentu odchádza, volajú ho. Tentoraz nie k starému ujovi, ale k telefónu. O chvíľu v pracovni vysvetľuje svojmu asistentovi: „Práve mi volali z generálneho štábu, že Rusi obsadili východné Slovensko a postupujú k Bratislave. Bežte do tajnej pivnice a doneste mi odtiaľ ikonu Svätej Bohorodičky. Ak dorazia Rusi, vyveste ju namiesto polmesiaca. No až potom, zatiaľ nie! Zatiaľ by to bolo rúhanie!!“
