Veselý príbeh uja Rudolfa
Ujo Rudolf asi bankám neverí. Sedem miliónov totiž nemal v banke, ale mal ich pekne schované doma v zásuvke pekne zabalené v dvoch Tesco igelitkách. Ruku na srdce, má úplne pravdu - kto by už dôveroval tý vydieračským bankám? Ujo Rudolf ale ľuďom dôveruje, preto úhľadne zabalených sedem miliónov dal známemu, že nech to zanesie do sídla HZDS... A keď tam chcú vystaviť potvrdenku, nech sa na to vykašle... kto už takúto potvrdenku potrebuje. Ale tie peniaze istotne mal, zarobil ich v export-import biznise...
Pekný príbeh, všakže? Dôveryhodnosť priam srší z každej jej vety... Možno mu aj niekto uverí. Najskôr asi deti v materskej škôlke.
Stredoeurópsky folklór
Príbeh uja Rudolfa však nie je v strednej Európe raritou, tajomní darcovia patria v našom regióne už dávno do štandardného politického folklóru. Darcovia, ktorých možno už hľadať iba na cintoríne... Tajomní strýčkovia, ktorí radi pomôžu v pohnutej chvíli... Prípadne podnikatelia-kamaráti, ktorí radi pomôžu pri kúpe multimiliónového bytu alebo penziónu vo vychytenom kúpeľnom meste... Ľudia voliči si už na tieto príbehy zvykli a už maximálne iba myknú plecom, keď počujú jej X-tú variantu.
Je to pritom škoda, lebo za príbehom uja Rudolfa a podobnými príbehmi najčastejšie skrýva klientelizmus a korupcia. Je fajn, že strany musia verejnosti poskytnúť zúčtovanie svojej finančnej činnosti, ale ani vyslovene podozrivé prípady sa nikdy nevyšetria a nekontrolujú. A bude to tak aj teraz... finančný výbor výročnú správu HZDS akože prerokuje... a do týždňa sa na všetko zabudne.
A politická karavána pôjde ďalej... a v budúcnosti sa môžeme tešiť na nových darcov. Kto to bude nabudúce? Teta Jolanka, ujo František alebo nebodaj mimozemšťania z Merkúru?
