Ekonóm, manžel, otec a vášnivý čitateľ kníh Zoznam autorových rubrík: Čo čítam, Svet internetu, Čo sa deje..., Víkendovky, Maličkosti okolo nás, Súkromné, Nezaradené
Priznám sa, celkom pravidelne pozerávam diskusnú reláciu Večer na tému na STV2. Niekedy je to celkom zábava, geniálna bola najmä legendárna diskusia o stave slovenskej žurnalistiky. Včera večer som hľadal tému štvrtkovej relácie... ... a na stránke relácie som našiel anotáciu témy, ktorá mi vyrazila dych. Nestrannosť tvorcov relácie je po prečítaní dvoch ostavcov úplne jasná.
Radi si dopredu rezervujete lístky do Palace Cinemas? Cítite sa bezpečnejšie, že vás neprekvapí náhodný nával na váš film? Aj ja som doteraz patril do tejto skupiny... včerajšia neserióznosť Palace Cinemas v Auparku moju vieru v rezervácie vážne naštrbila
Minulý týždeň som videl v novinách prieskum o tom, čo by slovenské deti videli najradšej pod stromčekom. To, že tam deti neradi vidia oblečenie, je v poriadku... Pamätám sa ešte na moje detské časy - pulóver alebo nohavice pod stromčekom boli síce fajn, ale z ostatných darčekov sme sa tešili oveľa viacej. Zarazilo ma však, že slovenské deti nechcú pod stromček ani knižku... Ja sa nepamätám na Vianoce bez knižiek a bol by som dosť sklamaný, keby som pod stromčekom nenašiel žiadnu knihu... Sú už knihy skutočne out?
Keďže denne dochádzam za prácou do Bratislavy, mám to šťastie využívať služby Slovenských železníc a SAD. Keďže som na vlakoch a autobusoch závislý, každý rok čakám s obavami na december - na nové harmonogramy železníc a SAD Dunajská Streda. Aj keď si človek myslí, že to už horšie nemôže byť - tieto dve spoločnosti dokážu človeka vždy prekvapiť. Keď som začiatkom decembra počul vyhlásenie zodpovedného zo železníc, že dopredu odovzdali svoj harmonogram SAD, aby sa mohli skoordinovať - myslel som si, že svitá na lepšie časy. Teraz však už viem, že som bol zase naivný
Včera som bol na prednáške švédskeho ekonóma Johnnyho Munkhammara. S manželkou sme sa trochu prerátali a prišli sme na miesto konania prednášky ako prví. Keďže sme nemohli zostať úplne do konca, posadili sme sa vzadu, aby sme sa mohli v tichosti vytratiť. Keď začali prichádzať ďalší záujemcovia o prednášku, všimol som si, že aj tam fungoval klasický úkaz prednášok, stretnutí a konferencií na Slovensku. Prichádzajúci ľudia si zásadne sadali do zadných radov a predné rady sa začali plniť len potom, čo už vzadu nebolo miesta. Aj tak nakoniec zostalo prvých 4-5 rád takmer úplne prázdnych...
