Cestou-necestou rozľahlou hoľou

Písmo: A- | A+

Bola raz jedna krásna rozľahlá hoľa, ale Kráľova hoľa to nebola. Na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier je mnoho krásnych miest, ktoré sa veru oplatí prejsť. A ktoráže to hoľa bola?

Túto túru sme spravili v čase, kedy nášmu MacGyverovi – veľkému vojvodcovi, neochvejnému korona bojovníkovi, toho času spasiteľovi národa – magistrovi Igorovi, fanatickému víkendovému hobby testerovi začalo prepínať a my sme s veľkým znepokojením sledovali jeho kroky s rizikom, že sa rozhodne spojiť slávenie Vianoc s Cyrilom a Metodom. Využili sme preto čas naplno, pokým sa dalo, a keďže vtedy sme ako privilegovaní občania z okresu zeleného mali možnosť presunúť sa ďalej ako len so psom na 100 metrov od domu, pobalili sme si caky paky a vyrazili sme smer Nízke Tatry, Ďurková. Špekulovali sme, že kudy kam, reku čo ak by nás veľké oko Igorovo a jeho nohsledi niekde vymákli, kde by nás vymáknuť nemali, ale túžba ísť do hôr bola silnejšia ako sebazapretie pri sledovaní nekonečných tlačoviek so studnicami hlbokých intelektuálnych výronov, pardon myšlienok, nášho milovaného jedinečného a nenahraditeľného... Supermana.

Viac sme neváhali, krásne slnečné počasie dávalo tušiť, že doma sa sedieť nebude, a ak ísť von, tak určite nie na 100 metrov od domu. Veď predsa, ak mohol náš cnostný občan, Boris inseminátor, chodiť v čase zákazu vychádzania na nákup liekov so super modelečkou, prečo by sme my, švárni chlapci, nemohli ísť do hôr. A keby niečo, liek som potreboval v Ružomberku kúpiť, aký v mieste bydliska nezoženiem, pán Boris – stelesnenie morálky, mi bol predsa vzorom. Keby sa mi náhodou priťažilo, Peťo mi robil sprievod... A cestou sme to náhodou strihli cez hory. Tento blog píšem 21.03.2021 a od novembra, kedy sme túru absolvovali, sa žiaľ, v našej spoločnosti, zmenilo len pramálo.

V to skoré ráno, keď sa začalo brieždiť a pomaly sa dvíhal ranný opar, sme zaparkovali v osade Magurka – v najvyššie položenej osade na Slovensku, neďaleko Ružomberka. Vysoko v nízkotatranských horách, priamo v ich obklopení, leží táto stará banská osada, kde sa dlho-dlho ťažilo zlato. Osada sa nachádza pod hrebeňom Nízkych Tatier vo výške 1050 m n. m. v krásnom prírodnom prostredí v závere Ľupčianskej doliny pod vrcholkami Latiborskej hole, Ďurkovej a Chabenca. Ešte sme poriadne ani nezačali, keď sa nám začali hlavy otáčať raz doprava, potom doľava... osada je plná krásnych dreveníc, zrubových stavieb, ktoré tvoria jedinú ulicu, a viaceré stoja len tak bez ladu a skladu voľne v teréne a v kopcoch. A práve toto dodávalo Magurke osobité čaro. Magurka bola založená už v 14. storočí kvôli baníckej činnosti v jej okolí a je miestnou časťou Partizánskej Ľupče. Ako sme sa dočítali na informačnej tabuli, s dolovaním zlata sa začalo asi v roku 1250. Za vlády Márie Terézie prešlo dolovanie zlata do rúk štátu. Osada mala kedysi význam v rámci celej rakúsko-uhorskej monarchie, keďže v nej boli významné ložiská zlata a sprievodných rúd. V Kunsthistorickom múzeu vo Viedni, v mineralogickej zbierke, vidieť skvelú vzorku zlata pod označením Magurka Ungarn. V Budapeštianskom múzeu je tiež 8 kg vážiaci nuget rýdzeho zlata z Magurky. Najväčší rozkvet v ťažbe zlata, asi 25 kg ročne, zažila Magurka pred 1. svetovou vojnou. Zaparkovali sme priamo v centre osady a vôbec sme netušili, že stojíme pri mimoriadne vzácnom neogotickom banskom kostolíku, v ktorého veži sa dodnes zachoval aj obrovský rapkáč, ktorým kedysi zvolávali baníkov do práce a ohlasovali ním aj koniec „šichty“.

Po tejto kultúrnej vložke, kedy sme sa hneď po príchode kochali krásou tejto osady, sme sa dali dokopy a poďho šliapať.

Začali sme pekne zrezka naberať výšku, stúpanie bolo celkom šťavnaté. Vošli sme do hustej hory, žiadna kalamita, žiadny výrub, ťažba... balzam na dušu. Samotný výstup na Ďurkovú bol krásnym ničím nerušeným stúpaním, kochali sme sa krásami nízkotatranskej prírody, prechádzali sme lúkami, zastavili sme sa na Mestskej hore, stúpali sme ďalej kosodrevinou stále vyššie a vyššie.

Ďurková stojí na diaľkovej ceste v časti hlavného nízkotatranského hrebeňa, v ten deň ale bolo na horách málo ľudí, doslova sme si to užívali. Je to rozľahlá masívna hoľa, odkiaľ je v prípade pekného počasia možné vidieť do širokého okolia. Nevedeli sme, či sa pozerať skôr doprava alebo doľava, alebo pred seba, za seba... Hlavy sa nám točili ako ventilátory.

Ešte zopár metrov a sme na Ďurkovej. Neskutočnééééé výhľady. Na jednej strane sme videli celú Poľanu, Muránsku planinu, Veporské vrchy... otočíme hlavu a na druhej strane sa nám otvorila celá Malá Fatra, Veľká Fatra, celé Chočské vrchy, Západné Tatry... v diaľke sa pýšila mohutne stojaca Babia hora... Za nami Chabenec, Chopok, pred nami Štiavnické vrchy, veľká časť zvyšku nízkotatranského hrebeňa... no fantááááááázia, tie výhľady boli priam famózne. Slniečko, krásne počasie, bezvetrie, čo je na hrebeni Nízkych Tatier priam zázrak, je to totiž najveternejšie miesto na Slovensku, a my sme vymákli bezvetrie... no chýbalo tomu niečo? Veru asi nič...

Hore sme chvíľu posedeli, oddýchli si, stretli sme zopár turistov, ktorí išli ďalej, či už na Chabenec, na Chopok alebo na druhú stranu na Veľkú Chochuľu, Latiborskú hoľu... Možností neúrekom. Krok sme spomalili ešte viac, pretože vidieť takú krásu okolo, to sa dych priam zastavoval. Stáli sme, pozerali, priam sme čumeli, nejaký ako keby silný magnet nás odtiaľ nie a nie pustiť. Kam nám len oko dovidelo... samá nádhera...

Dolu z hrebeňa sme zišli cez Zámostskú hoľu a cez kosodrevinu sme sa skoro šmykom (bolo riadne blatisto) po prudkom klesaní dostali naspäť do Magurky. Celou cestou dolu sme sa ešte dlhú chvíľu do sýta kochali tou parádou vôkol nás... výhľady, počasie maľované... no hotový balzam na dušu. Prezliekli sme sa, najedli v jednej drevenici a rovná čiara, smer domov.

Trasa: osada Magurka (1 050 m n. m.) – Mestská hora (1 050 m n. m.) – Sedlo Ďurkovej (1 709 m n. m.) – ĎURKOVÁ (1 750 m n. m.) – Zámostská hoľa (1 612 m n. m.) – Bašovňa (1 100 m n. m.) – osada Magurka (1 050 m n. m.)

Skryť Zatvoriť reklamu