Nie je to naša špecialita. Nízka účasť vo voľbách je aj v iných krajinách, vrátane západoeurópskych, v ktorých má demokracia dlhé a ničím neprerušené korene. V nich si politológiovia nezáujem o veci verejné často vysvetľujú pozitívne – istotou obyvateľov, že nech je vo vláde ktokoľvek, na ich životy to nebude mať zásadne negatívny dopad. Či bude vládnuť pravica alebo ľavica, na ich materiálne pomery, životné šťastie, občianske a ľudské práva nikto nesiahne a neohrozí ich.
V postkomunistických štátoch je ťažké hľadieť na nízku volebnú účasť pozitívne. Ani v jednom z nich neubehlo dosť rokov na to, aby opadla politická „pena“, ktorú na povrch vyniesli zmeny po roku 1989. V každom sa vyskytujú politickí šplhavci, hazardéri alebo obyčajní exhibicionisti. Niekedy ide o jednotlivcov, niekedy o celé strany týchto „kvalít“. V štáte so zažitou demokraciou nemajú veľkú šancu a ak sa aj do parlamentu dostanú, stačí jedno volebné obdobie na to, aby sa historicky znemožnili. Spoločnosť, ktorá ešte len prekonáva prechod do demokratických pomerov, vytvára pre takýchto „politikov“ oveľa priaznivejšie prostredie. Tým priaznivejšie, čím menšia časť verejnosti sa zaujíma o veci verejné.
Problém je v tom, že veľa ľudí už rezignovalo. Nielen starších, ktorí tvrdia, že sa opierajú o životné skúsenosti, ale na nešťastie aj tých mladších. Keď sa kohokoľvek zo skupiny „nevoličov“ spýtate, prečo nejdú voliť, odpovedia: A koho? Všetky súčasné strany sú rovnaké. Pred voľbami sľúbia modré z neba. Vysoké dôchodky, nízke dane, lepšie zdravotníctvo aj prísnejšie postihy kriminálnikov. A po voľbách – skutek utek. Znížiť dane nemožno, lebo by neboli peniaze na vyššie dôchodky, ale vyššie dôchodky nie sú, lebo na ne niet peňazí. O lepšom zdravotníctve môžeme len snívať (nie sú predsa peniaze) a kriminálnici sa nám ďalej smejú do tváre z čím ďalej tým drahších áut. A čo s tým politici robia? Nič. V parlamente sa len hádajú, nadávajú si a obviňujú jeden druhého, potom si dajú v bufete spolu kávičku. Hrajú na nás divadlo, dohadzujú si kšefty a kryjú jeden druhého. Na problémy nás obyčajných ľudí už im čas neostáva. Márnosť nad márnosť a snažiť sa niečo zmeniť je pokus o chytanie vetra.
Treba priznať, že to nie je lichotivý pohľad verejnosti. Naopak. Je veľmi tristný. A najhoršie na tom, že vyvoláva pocit bezmocnosti. Veď ak sú všetci politici a všetky politické strany na jedno mizerné kopyto, je jedno, kto je pri moci. Takže načo sa unúvať ísť k volebnej urne? A vlastne – načo sa vôbec zaujímať o politiku? Treba sa zaujímať o seba, o svoje každodenné problémy – o získanie bytu, pôžičky na zariadenie, o školu pre deti a nemocnicu pre babičku, o auto v autoservise a prípadne o nový náter plotu na záhradke. Politika je panské huncútstvo a kašľať na ňu. Aj tak náš hlas nie je rozhodujúci, ba ani dôležitý, lebo nič nemôžeme zmeniť....
Pripomína to stav mysle, aký si pamätám spred roku 1989. Vtedy boli voľby povinné, aj keď vlastne nebolo koho voliť. Kandidát bol predsa len jeden – vopred daný z Národnej fronty. Hovorilo sa, že tento model odpozerali komunisti z Biblie - Boh priviedol Adamovi Evu a povedal: „Tu máš a vyber si!“ Vtedy ľudia naozaj mali dôvod na pocit, že voľbami nič nezmenia a o politiku (alebo čo sa vtedy tak nazývalo) nemá zmysel sa starať. Že treba žiť svoje životy, venovať sa chatke, zeleninovým záhonom na záhradke, osobným vzťahom a na zvyšok kašľať. Nepochybujem o tom, že prednovembrovým politikom tento letargický a odovzdaný stav mysle absolútnej väčšiny občanov náramne vyhovoval. Zabezpečoval im pokoj a istoty dlhodobého vládnutia. A nebyť Novembra 1989, možno by vládli doteraz.
Práve pri spomienke na časy spred Novembra 1989 si uvedomujem, aké dôležité je ísť voliť. Aké dôležité je zaujímať sa o politiku, sledovať konanie politických strán aj jednotlivých politikov. Či strana má aspoň akú-takú predstavu o budúcnosti krajiny, alebo sa stará len o to, čo bude zajtra, pozajtra a problémy chce riešiť „za pochodu“. Či sa slová politikov zhodujú s činmi. Či miesto konštruktívnych skutkov v prospech štátu ako celku a jednotlivých skupín obyvateľov neprodukujú len bezbrehé táranie na oblbnutie verejnosti. Či miesto atmosféry pokoja a porozumenia nevyvolávajú nenávisť medzi občanmi, lebo cez oči, krvavé od zloby nevidno dobre politikom na prsty a na to, čo im ostáva pod nechtami. Či nemajú plno rečí o ochrane životného prostredia a pritom potichu neplánujú ropovody cez chránené územia so zdrojmi pitnej vody (budúce najväčšie národné bohatstvo tohto štátu) a hotely na mieste, kde žijú svište a kamzíky. Či neronia krokodílie slzy nad chorými a pritom nedohadzujú lukratívne kšefty so zdravotníckymi potrebami svojim známym. Či sa na verejnosti a pred očami kamier neproducírujú s dietkami v náručí a o dva dni v parlamente nezablokujú návrh, ktorý by pomohol matkám na materskej dovolenke. Či vôbec majú záujem o to, čo ich rozhodnutia prinesú verejnosti, alebo len o to, čo prinesú im. Dokonca aj o to, či ich rodinný život je slušný a usporiadaný, alebo pripomína kabaret, cirkus či krčmu štvrtej cenovej. A tak ďalej. Lebo toto všetko má vplyv na prostredie, v ktorom žijeme.
Preto treba ísť voliť. Načo sa dobrovoľne vzdať práva, ktoré sme si vybojovali v Novembri 1989? Aj keď predkladané strany nie sú ideálne, aj keď voči jednotlivým kandidátom možno mať výhrady. Keď to nevyjde teraz, tak dať stranám a kandidátom najavo, že ich sledujeme. A že ak sklamú, či nás rovno oklamú, tak nabudúce si vyberieme niekoho dôveryhodnejšieho. Len nerezignovať. Práve rezignácia väčšiny verejnosti je to, čo politickým darebákom vyhovuje najlepšie.
Alebo ináč: ako dnes nebudeme voliť, tak zajtra budeme žiť
