Hovorí sa, že malé dlhy sú problémom dlžníkov, veľké dlhy sú problémy veriteľov. A veriteľom sú hlavne nemecké a francúzske banky. Tie roky Grécku požičiavali, kupovali jeho dlhopisy – a mali z toho dobrý biznis. Manžéri dostávali vysoké platy a akcionári hojné dividendy. Teraz sa tieto zlaté časy skončili, naopak, banky sa dostali do problémov. Záchranným balíkom sa problémy týchto súkromných podnikateľských subjektov preniesli na štátnu úroveň a dokonca sa internacionalizujú. Zasahujú aj nás, hoci naše banky a finančné inštitúcie sa na biznise s gréckymi štátnymi cennými papiermi nepodieľali významnou mierou.
Paradoxne dopady na obyvateľstvo budú v našom prípade relatívne tvrdšie, ako napríklad v samotnom Nemecko. Prečo? Pretože objem pomoci na jedného obyvateľa Nemecka je 270 euro a na jedného obyvateľa Slovenska je 150 euro. Ale s ohľadom na rozdielnu úroveň miezd bude jeden Nemec na túto čiastku pracovať asi dva dni, kým priemerný Slovák vyše týždňa.
Máme právo toto od našich občanov vyžadovať? Ako príde priemerný slovenský penzista k tomu, že musí poslať približne polovicu svojej mesačnej penzie na pomoc štátu, v ktorom bude mať aj po prijatí „tvrdých a reštriktívnych opatrení“ penzista dvojnásobný dôchodok? Ako občanom vysvetlíme, že si musíme požičať, aby sme mohli požičať Grécku – a pretože sa na nás bude tlačiť, aby sme dodržali náš rozpočtový deficit, budú si naši občania musieť utiahnuť opasok nie o jednu, ale rovno o tri dierky? Pritom je jasné, že nepôjde o pôžičku, ale o nevratný dar. Pretože podľa mnohých analytikov Grécko aj tak skrachuje. Potom sa jeho dlhy odpustia, ale od nás sa budú vymáhať do posledného centu. A odporučia nám, aby sme si nejako pomohli sami. Asi ako keď sa barón Prášil zachránil z močiara tým, že sa silno ťahal za vlastný vrkoč.
Aby sa zakryli nepopulárne stránky navrhovaného riešenia, začalo sa tvrdiť, že už ani nejde o pomoc Grécku, ale ide o záchranu eura. Lenže ako sa ukazuje, tadiaľto cesta nevedie. Tým zásadným problémom totiž je fakt, že všetky krajiny eurozóny (a nielen tam) žijú nad pomery, všetky sa naučili považovať trojpercentný ročný deficit ako niečo normálne. Všetky sa postupne zadlžujú stále viac. A ani my nie sme výnimkou, naopak. Naše zadlženie síce formálne ešte nie je nad povolenú hranicu, ale narastá enormnou rýchlosťou, a keď sa zrátajú všetky tie záväzky z PPP projektov, zo zadlžujúceho sa zdravotníctva atď., je jasné, že vyhliadky ružové nie sú a že sme hrdinsky vykročili do Atén.
To, čo potrebuje euro na svoju záchranu, teda nie sú miliardové balíky, ktoré v prípade potreby zagarantujú štáty eurozóny. Napokon, behom jedného dňa sa ukázalo, že eufória zo správy o ich vytvorení vyprchala veľmi rýchlo. To, čo Európa a euro potrebujú, je rozpočtová disciplína.
Krokom správnym smerom by mohla byť nemecká iniciatíva – zakotviť pravidlo, aby krajiny eurozóny museli hospodáriť s vyrovnaným štátnym rozpočtom. Teda zásada, že každý sa bude prikrývať len takou perinou, na akú má. Otázne ale je, či sa s touto brzdou na zadlžovanie ostatné krajiny zmieria. To sa týka najmä tých, ktoré doteraz svoje populistické rozhadzovanie a bezstarostné zadlžovanie obhajujú tvrdením, že „ešte stále máme najnižší dlh z krajín eurozóny“, prípadne „ešte stále naše zadlženie nedosahuje povolanú hranicu.“
Ja nie som proti tomu, aby sme boli solidárni s ostatnými štátmi Európskej únie. Ak by bolo Grécko, Taliansko, Španielsko alebo iný štát postihnutý živelnou pohromou – teda zemetrasením, povodňami, vlnou sucha, potom by som s pokojným svedomím v parlamente hlasoval za pomoc. Dokonca aj v prípade, že by sme si na ňu museli požičať. Ale je toto ten prípad?
Pomoc Grécku sa ospravedlňuje bezprecedentným výkladom odstavca 2 článku 122 Lisabonskej zmluvy. Podľa neho sa môže pomôcť členskému štátu eurozóny v prípade, ak má alebo mu hrozia „závažné ťažkosti spôsobené prírodnými katastrofami alebo výnimočnými udalosťami, ktoré sú mimo jeho kontroly.“
Nuž, nezodpovední a populistickí politici sú pohromou a ak ešte zostavia nekompetentnú vládu, je to katastrofa. Z našej domácej skúsenosti ale musím povedať, že nie živelná.
