Prší, studené kvapky stekajú po okraji vášho pretočeného úsmevu. Nepríjemný ranný vietor sa zarezáva do vašich prehlbujúcich sa vrások. Je pred siedmou a na hlavnej ceste pod vaším domom je už kolóna. “Kurva!”, ísť autom nemá zmysel. Je jasné, že načas už do roboty neprídete. Bežíte na zastávku MHD. S viacerými prestupmi to bude stále jednoduchšie, ako ísť posratým autom. Prezeráte si napäté tváre šoférov rozmazávané kmitajúcimi stieračmi. Chvíľu máte dobrý pocit, že nepatríte k nim. Z desiatich áut v deviatich sedí iba šofér. Prisahám, že oprášim bicykel. Opäť.
Niektorých ľudí na zastávke rozpoznávate. Stávali tu rovnako, okolo siedmej ráno, aj pred rokmi a čakali na svoj ranný spoj. Končili ste školu a svet bol gombička. Tieto opakujúce sa tváre v rovnakom čase na rovnakom mieste boli pre vás lúzri. Veď predsa tento svet je plný skvelých príležitostí a radostí... Zrazu stojíte medzi nimi... Sú to naozaj oni, akurát všetci sú akýsi prestarnútí. Bez výrazu. S prepadnutými očami, prešedivelí. Zautomatizovane naskakujú na svoje spoje, na svoje dni, bez ohľadu na ročné obdobie.
Do práce vchádzate s meškaním. Viete, že z raňajok už nič nebude. Tvárite sa previnilo. Šéf vás bombarduje novými zadaniami. Vriťolezi okolo vás, ktorí samých seba vidia v rýchlosti stúpať po rebríčku zamestnávateľa, trieskajú do kláves najviac. Ich podpazušia vlhnú a precízne prežehlené puky dostávajú zabrať. Nech sa neposerú. Predtým, než upadnete do 10 hodinového skrútenia na stoličke, si idete dať v kľude silnú kávu. Samozrejme, jedna z kolegyniek má rovnaký nápad. Príhody jej roztomilých detičiek, v sprievode fotiek z telefónu, máte zrazu pred očami. Dobrovoľne prerušujete kávové raňajky a zapadáte na vaše miesto. Hlava bez pohybu zarazená do chrbtice úpenlivo sleduje blikajúci monitor. Stuhnutosť šije občas prechádza do migrény, inokedy striela do ramien či krížov. Kým ste pravidelne športovali, všetko to nejako držalo pokope. No odkedy ste si odpálili koleno, športom, ktoré vás tak veľmi napĺňali, sa podvedome vyhýbate. Teraz musí pomôcť občasných pár pív s jednoliatymi kolegami, lebo ak by ste nešli, nie ste “tímový hráč”.
Z práce vychádzate do tmy. Slnko uzriete možno až cez víkend, ak nebude pršať. Nechávate sa stiahnuť “na jedno”. Na pive najprv samozrejme všetci oduševnene rozoberajú “išjúz” z roboty. Tam občas pritaknete hlavou a nenápadne hráte ďalej šach na svojom smartfóne. Keď však niektorí z nich, po pár pivách, priznávajú vážnu obavu z vplyvu “chemtrails”, poprípade vás presviedčajú o plochosti Zeme a pýtajú sa vás na názor, radšej sa ospravedlníte, že už musíte ísť. Zavolali by ste vašim ozajstným kamarátom, ale polovica žije v zahraničí a druhá ma deti.
Predierate sa nadšenými davmi na vianočných trhoch. Ožratý a omastený dav huláka ako o život. Vo vzduchu sa vanie prepečený olej. Pančovaný punč s vareným vínom sú opäť drahšie, redšie. Nevadí, na to sú už všetci zvyknutí. Tomuto všetkému sa v tichosti prizerá krásny smrek s čudnou výzdobou - vianočný stromček predsa musí byť. Na vedľajšom námestí je pre istotu ešte jeden. Martýri, ktorí si desiatky rokov v kľude rástli a dohliadali na stráne našich dolín, a ďalšie desiatky rokov by tomu nebolo inak, končia na našich vianočných námestiach. Mŕtve, no konáre držia stále hrdo a vzpriamene, až kým ich o 30 dní nezošrotujú. Mesto za mestom, námestie za námestím, obývačka za obývačkou.
Unikáte z hluku centra. Pomaly kráčate alejou medzi kostrami vyfúkaných stromov smerom domov. Píše vám “kamarátka s benefitmi” či sa nestavíte. Telefón to vyrieši za vás, párkrát s posledným dychom zabliká a vypína sa. Jedinou farbou, ktorá vás sprevádza, je oranžová na nebi. Oranžová z vybuchujúcich plameňov v komínoch našej rafinérky. Stále prší. Cítite sa ako v Blade Runnerovi.
Pod domom si v miestnom pajzli dávate ešte jedno malé. V reprákoch hrá Michal David. Barmanka za barom fajčí jednú od druhej, akoby jej išlo o život. Šál Chelsea nad fľašami borovičky a rumu, vždy precízne našponovaný, je mierne nakrivo. Z dymu vystupuje ruka, ktorá vám podáva pohár s pivom. Prekvapenie sa nekoná, trubky stále neprečistili... Nakyslá chuť vám zužuje pohľad. Započúvate sa do silných chlapcov v mikinách Thorsteinar opretých o bar vedľa vás. Zanietene rozoberajú výsledky župných volieb: “To nikomu nie je čudné, že účasť bola 40% a Lunter získal 48% ?!! Ďalší, s dvomi osmičkami na krku, pritakáva a dodáva: “Zapredaní židobolševickí psi riadení Sorošovskokiskovými agentami zmanipulovali voľby v tej Bystrici!!”. Ešte by ste si možno jedno pivko v tejto “diskotéke” šupli, ale radšej idete preč.
Doma si púšťate telku. Zainteresovaná moderátorka v čudnom kostýme rozoberá príčiny ďalšej prehry bratislavského Slovana v KHL... v predpovedi počasia hlásia arktický vzduch.
Je čas sa odtiaľto zdekovať. Je čas na Cestu.
