6 stôp pod hladinou
Medzitým mi na káve beznádejne fotogenická rozpráva o tom, aké ťažké je nájsť pravú lásku — v čase Tinderu, Boo a iných postinsomných klišé. Jemne sa kníšem na stoličke, ako keď sa loď snaží tváriť, že nie je stratená, zatiaľ čo ona si odškrtáva kolónky vo svojom reality checkliste. Ako veľmi som "pravý" na stupnici od 1 do 10? A kde sa so mnou vidí o päť rokov? 6 stôp? 6 palcov? 6-pack? 6 čísel na účte? Jemne si odchlípne z kávy, zatiaľ čo ja vodou nedbanlivo spláchnem zabudnutý sertralín.
Popri nás ticho a unavene mihne čašníčka. Na tričku má vytlačené dve slová, ktoré by mohli byť sloganom pre každého z nás: Furt Dačo. Ultrakorporátny nápis — ako tichá poznámka pre tých, čo tu sú skôr na prežitie než na úspech.
Moje rande je typ ženy, ktorá vyzerá dobre aj keď hovorí niečo smutné. Dokonca lepšie. Slová jej sedia na perách ako matný rúž — nenápadne, ale presne. V jednej vete vie povedať viac než niektorí ľudia za celý vzťah. Alebo si to aspoň myslí.
Nepoznám ju dobre. Ale viem, že ráno pije mandľové latté a večer robí screenshoty z podcastov o emocionálnej zrelosti. Na Instagrame má uloženú priehradku s názvom "growth" — ale nie som si istý, či je to o duši alebo o zadku.
Vraví, že už ju nebaví hrať hry. Že chce niečo ozajstné. Ale každá jej otázka znie ako test. Vety má ostré ako obočie. "A čo by si robil, keby som ti povedala, že nechcem deti?" Alebo: "Vedel by si byť s niekým, kto zarába viac?" Ako keby hľadala niekoho, kto obstojí, nie niekoho, kto pochopí.
Poviem, že netuším, čo budem robiť o päť rokov. Že možno budem pestovať riasy na Islande. Alebo predávať knihy v meste, kde nikoho nepoznám. Usmeje sa — tak trochu zľahka, trochu znepokojene.
Nezaujímam ju. Zaujíma ju, či by som ju vedel zachrániť pred jej vlastnou únavou zo sveta. A ja neviem, či viem zachrániť ani seba.
Káva medzitým vychladne ako nevhodne použitá metafora, kým ona si pozrie displej — nie úplne znudene, skôr ako niekto, kto hľadá znamenie, že inde je niečo dôležitejšie. Možno jej písala kamarátka. Možno ten typ muža, čo má v biu "entrepreneur" a v hlave Excel. A možno len sama sebe, pretože ticho medzi nami začalo byť priveľmi hlasné.
"Vieš," povie napokon, "možno sme len iné verzie rovnakého sklamania."
Neviem, či to myslela ako kompliment alebo rozlúčku. Ale prikývnem, lebo niekedy je to jediné, čo zostáva. Prikývnuť — ako keď súhlasíš s niečím, čo si vlastne ani nepochopil, len preto, že to znelo pravdivo.
Keď odíde, nezabudne na tašku, ale zabudne na mňa. Vlastne ani neviem, či si ma niekedy naozaj všimla. Možno som bol len stolička, o ktorú sa oprela, kým si dopila kávu a zložila ďalší kus svojej mozaiky „ozajstnosti“.
Zostanem tam ešte chvíľu. Sám so šálkou, ktorá už nechutí ako začiatok dňa, ale ako jeho pomalý koniec. Sertralín sa mi ležérne mieša v žalúdku s realitou a kyslou dochuťou predstieraného spojenia.
A niekde medzi účtenkou a pozdravom, ktorý nevyslovila, mi napadne, že možno práva láska nie je nedostatkový tovar.
Možno je len ticho, ktoré vydrží aj potom, keď všetko ostatné stratí reč. Ticho, ako účtenka, ktorá zostala ležať na stole a nevieš, kto ju má zaplatiť, lebo nie každý rozhovor je most. Niekedy je to len zrkadlo položené medzi dvoma šálkami.
Keď sa postavím, zachytím posledný pohľad na čašníčku. Stojí pri pultíku, plecia jej padajú a nad dverami unavene bliká nápis:
SAMOOBSLUŽNÁ KAVIAREŇ.
A s každým bliknutím sa zdá, že je autentickejšie ako to predtým.
