Domov som dorazil presne o 20:03.
Prišlo mi to dosť presné na to, aby to malo význam.
Električka bola nezvyčajne tichá.
Alebo som bol tichý ja.
Hrudník mi ešte jemne vibroval, akoby ihla úplne neprestala. Fantómové bzučanie pod kožou. Štyri hodiny kontrolovaného zranenia v sebe zanechajú ozvenu.
Svetlo na chodbe pri zapnutí bliklo. Vždy blikne. Žiarovku som ešte nevymenil. Niektoré veci sú lepšie, keď trochu váhajú.
Pomaly som si zložil bundu. Látka sa obtrela o hrudník a nové tetovanie odpovedalo tupou, teritoriálnou bolesťou.
Nie hnevom. Len vedomím.
Dievča tam už bolo.
Nakláňalo sa nad studňu a v jednej ruke držalo balón, akoby mohlo odletieť, keby ho pustilo. Rebrík klesal do tmy. Tehla po tehle. Dno nebolo vidno. Ani voda. Len hĺbka.
Postavil som sa pred zrkadlo v kúpeľni a pozrel sa na ňu poriadne, prvýkrát mimo ostrého bieleho svetla štúdia.
Nepôsobila dramaticky.
Pôsobila trpezlivo.
Na ramene to druhé ešte stále horelo červenou aj v tlmenom svetle chodby. Plamene cez oči. Plamene po krku. Tvár, ktorá akoby kričala bez toho, aby otvorila ústa. Keď som si ho dal robiť, cítil som búrku. Potrebnú explóziu. Niečo vo mne sa muselo zapáliť, aby to nevybuchlo dovnútra.
Toto bolo iné.
Toto nehorelo.
Toto čakalo.
Vošiel som do obývačky a nechal sa klesnúť na gauč. Nie zrútiť. Len trochu sa poddať gravitácii. Strop nado mnou sa zdal byť o čosi ďalej než zvyčajne.
Telo mi bolo teplé aj studené zároveň. Mierna, neviditeľná horúčka. Akoby si niečo vo mne presúvalo nábytok.
Premýšľal som o studni.
Studniam som vždy veril viac než zrkadlám. Zrkadlá ti vrátia to, čo už vieš. Studne naznačujú, že pod povrchom je ešte niečo. Niečo, ku čomu sa môžeš spúšťať opatrne. Po rebríku. Priečku po priečke.
Ten balón ma spočiatku rušil.
Prečo si brať niečo také ľahké k niečomu takému hlbokému?
Ale keď som tam ležal, odpoveď sa zdala samozrejmá.
Nezostupuješ bez toho, aby si si nepriniesol niečo, čo ti pripomenie, že sa dá aj vystúpiť.
Hrudník mi jemne pulzoval. Nie bolesť. Skôr tep. Blízko srdca. Bližšie než oheň kedykoľvek bol.
O 20:57 som si povedal, že zavriem oči len na päť minút.
Dievča zostalo nehybné nad studňou.
Rameno ešte slabo horelo ako spomienka na teplo.
A niekde medzi ozvenou ihly a tichom obývačky som cítil, ako sa vo mne niečo uvoľňuje. Nezlomilo sa to. Nezmizlo.
Len sa to uvoľnilo.
O 21:04 som už spal.
Balón tam stále bol.
