Lístok, ktorý nikdy nebol
Autobus číslo 29 vždy prišiel o 19:25. Nie o 19:24, nie o 19:26. Vždy o 19:25, akoby sa vesmír dohodol, že práve tento okamih je jediným prijateľným časom pre začiatky.
Jazdil som touto trasou už tri mesiace, odkedy v kníhkupectve, kde som pracoval na čiastočný úväzok, začali požadovať, aby som zostával až do zatvorenia. Večerné dochádzanie sa stalo akýmsi rituálom — tie isté opotrebované sedadlá, to isté blikajúce svetlo nad štvrtým radom, ten istý šofér, ktorý nikdy neprehovoril, ale vždy prikývol, keď som nastupoval.
Ale dnes večer bolo všetko inak. Dnes večer tam bola ona.
Sedela oproti mne, jej tmavé vlasy zachytávali jantárové svetlá pouličných lámp, ktoré sa preháňali cez okná ako hľadajúce prsty. Niečo na jej prítomnosti spôsobilo, že aj samotný vzduch pôsobil zámernejšie, akoby sa každá molekula preorganizovala okolo jej existencie. Rozmýšľal som o mačkách — nie o nejakej konkrétnej mačke, ale o tej podstatnej mačacosti, ktorá existuje v priestore medzi spánkom a bdením.
Pero sa mi objavilo v ruke bez môjho vedomého rozhodnutia. Bolo to modré guľôčkové pero, také, čo stojí presne 47 korún v papiernictve blízko môjho bytu. Nikdy predtým som toto pero nevlastnil, a predsa som nejako poznal jeho váhu, jeho mierne sklony preskočiť na treťom písmene každého slova začínajúceho na 'v'.
Lístok sa napísal sám:
Ahoj, krásna neznáma.
Prosím, pomysli na našu planétu.
A ak ťa tento lístok rozosmial, odovzdaj ho ďalšej krásnej osobe, ktorú stretneš.
— spolucestujúci
Keď som dopísal, čas sa začal správať zvláštne. Autobus pokračoval v jazde, ale mesto vonku sa stalo akvarelovým obrazom nechaným v daždi. Budovy sa roztápali jedna do druhej, dopravné značky sa stali nečitateľnými šmuhami bielej a zelenej. Len ona zostala v dokonalom ostrom obraze, ako jediná jasná nota v symfónii šumu.
Vstala.
Tento jednoduchý úkon — vstávanie — pôsobil, že trvá presne sedemnásť rokov a zároveň vôbec. Sledoval som, ako zbiera svoje veci s opatrnou presnosťou niekoho, kto predvádza tanec, ktorý si nacvičil v snoch. Lístok v mojej ruke oťažieval, akoby absorboval všetky slová, ktoré nikdy nevyslovím.
Dvere sa otvorili s pneumatickým vzdychom, ktorý podozrivo pripomínal sklamanie.
Vystúpila na Jahodnej, presne tak, ako som nejako vedel, že to urobí. Cez okno som sledoval, ako odchádza, jej postava sa zmenšovala a zmenšovala, kým nebola len ďalším tieňom v nekonečnej zbierke tieňov Prahy. Dvere sa zatvorili. Autobusom trhlo dopredu.
Pozrel som sa na lístok. Atrament zmenil farbu — teraz bol v hlbokej zeleni lesov, ktoré existujú len v detských nočných morách, alebo možno na miestach, kam idú mačky, keď zmiznú na tri dni a vrátia sa s tým vševedúcim pohľadom v očiach.
Stará žena sediaca za mnou sa naklonila dopredu. Bola tam celý čas, hoci som si bol istý, že sedadlo bolo prázdne, keď som nastupoval.
"Mohol by si vždy vystúpiť na ďalšej zastávke," povedala v lámanej angličtine, hoci som nikdy neprehovoril, aby som naznačil, že nie som Čech. "Vrátiť sa. Takéto veci sa majú sklon vyriešiť samy."
"Nebude tam," povedal som a prekvapil seba tým, že odpovedám.
"Možno. Možno nie. Ale lístok bude stále existovať. A existencia, vieš, je zvláštna vec. Ohýba sa okolo úmyslu."
Autobus sa zastavil. Dvere sa otvorili. Ocitol som sa na chodníku, hoci si nepamätám, že by som sa rozhodol vystúpiť. Autobus číslo 29 zmizol za rohom a odniesol so sebou žiarovkové svetlo, opotrebované sedadlá a starú ženu, ktorá tam možno vôbec nebola.
Vrátil som sa smerom k Jahodnej, lístok stále v ruke. Ulica bola prázdna okrem malej pruhovanej mačky sediacej pod lampou, ktorá ma pozorovala s pozornosťou zvyčajne vyhradenou pre ľudí, ktorí sa chystajú urobiť niečo buď veľmi odvážne, alebo veľmi hlúpe.
Keď som sa priblížil k miestu, kde vystúpila, všimol som si niečo zvláštne. Tam, na lavičke na autobusovej zastávke, bol malý kúsok papiera. Zodvihol som ho.
Napísané písmom, ktoré určite nebolo moje, ale nejako známe, boli slová:
Ahoj, krásny neznámy.
Premýšľala som o našej planéte.
Tento lístok ma rozosmial.
— spolucestujúca
Mačka zívla, natiahla sa a zmizla do tieňov medzi pouličnými lampami. Oba lístky som starostlivo zložil a dal si ich do vrecka, kde zostanú až do nasledujúceho večera, keď autobus číslo 29 príde presne o 19:25 a cyklus sa začne znova, trochu iný, ale v podstate rovnaký.
Napokon, niektoré stretnutia sa dejú v priestore medzi úmyslom a činom, v medzere, kde žijú všetky najlepšie príbehy.
