Bol utorok — alebo možno štvrtok — keď som narazil na bratranca pri pumpe neďaleko železničnej trate. Nevideli sme sa roky. Naposledy asi na babkinom pohrebe. Alebo na nejakej narodeninovej oslave, ktorá sa skončila skoro a potichu, tak ako väčšina vecí v našej rodine.
Najprv ma nespoznal. Jeho brada bola dlhšia, moja zmizla, a čas medzi nami nakreslil neviditeľné čiary. No keď prižmúril oči a trochu naklonil hlavu, zablyslo sa mu v pohľade niečo ako spomienka.
„Hej,“ povedal. „Stále si v meste?“
Prikývol som. Nebola to celkom lož.
Usmial sa. „A čo je tu nové?“
Na chvíľu som zaváhal — nie zo slušnosti, ale preto, že som to úprimne nevedel. Pravda je, že sem len chodím spávať. Väčšinu večerov, po práci alebo po pohovore v Prahe, nasadnem na neskorý vlak a zvalím sa na matrac ako duch, čo sa vracia strašiť vlastné telo. Nenakupujem tu. Nečítam správy. Ani neviem, či je tá pekáreň na rohu ešte otvorená.
„Ja tu… len spím,“ povedal som, a znelo to nahlas ešte čudnejšie než v hlave.
Zasmial sa, akoby som žartoval. Ale ja som nežartoval.
Stáli sme tam v podvečernom limbe, obklopení napoly prázdnymi stojanmi a kovovým cinkotom neviditeľného náradia. Nad nami krúžil vták pod sivou oblohou, akoby zabudol, kde má pristáť.
Rozprával mi o práci, o deťoch, o cene nafty. Prikývol som na všetkých správnych miestach.
Nepovedal som mu o pohovoroch. Ani o bytoch v Prahe, ktoré si obsedantne prezerám. Ani o tom pocite, že žijem v meste, z ktorého som už vlastne odišiel. Ani o nociach, keď sa o tretej ráno zobudím po tom, čo som zaspal na gauči, a neviem, či ešte snívam, alebo som zas len v Seredi.
Napokon povedal: „No nič, idem ďalej. Dajme niekedy pivo.“
„Jasné,“ odpovedal som — čo znamenalo nie, alebo možno nie v tejto verzii môjho života.
Nastúpil do auta a odišiel. Ešte chvíľu som tam stál, kým sa ticho okolo mňa znova nezavinulo ako starý kabát.
Potom som sa pobral domov, popri budovách, ktoré sa nikdy nemenia, do izby, ktorá páchne ako minulosť niekoho iného, a ľahol som si medzi dve reality — jednu, ktorá sa pomaly rozplýva za mnou, a druhú, ktorá ešte len hľadá svoj tvar.
