Papier, nie baliace hlášky

Keď slová nestačia, prichádza papier. Príbeh ticha, nádeje a jednej zmrzliny, ktorá sa nestala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Papier, nie baliace hlášky“

Slovák vojde do nechtového salónu...

Nebol som slávny. Žiadny futbalista, žiadne reflektory. Len obyčajný chlap, ktorý náhodou hovoril po slovensky, česky, anglicky, nemecky a španielsky — aj keď mi to v ten deň veľmi nepomohlo.

Bol to pomalý popoludňajší deň. Bol som nepokojný. Vyšiel som si len tak — po nápoj, po kúsok čerstvého vzduchu, možno po ďalšiu knihu, ktorú som vôbec nepotreboval. A vtedy som ju uvidel. Pracovala v jednom z obchodov neďaleko. Vietnamka. Tichá. Sústredená. Krásna takým spôsobom, že človek ľutuje, ak odíde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Povedal som niečo — pravdepodobne príliš potichu. Usmiala sa — pravdepodobne len zo slušnosti.

Nehovorili sme rovnakým jazykom. Nie úplne.

Ona vedela trochu po slovensky. Ja som mal trochu odvahy. To bolo všetko.

Prvýkrát som odišiel s myšlienkou: „To je všetko. Nič z toho nebude.“

Ale niečo na nej mi zostalo v hlave. Hľadal som výhovorky, aby som sa vrátil — potreboval som poradiť s cestou, rozmeniť mince, alebo možno len letmý pohľad.

Nikdy som nemal baliace hlášky. Mal som papier. Tak som napísal:

Ahoj, krásna neznáma.

Prosím, mysli na našu planétu.

A ak ti tento odkaz vyčaril úsmev, posuň ho ďalšiemu krásnemu človeku, ktorého stretneš.

SkryťVypnúť reklamu

— spolucestujúci

Žiadne hry, žiadne profilovky, žiadne swajpovanie. Len skutočný život, trápne ticho a nádej.

Nepovedala veľa. Ale keď sa usmiala —

pôsobilo to ako začiatok niečoho, čo som nechcel, aby skončilo.

Neskôr sme si vymenili kontakty — Instagram, Facebook. Nemohla si ma pridať prvá, tak mi radšej dala svoje číslo. Tichý skok od cudzincov k niečomu o trochu menej cudziemu.

Pár správ. Väčšinou len emoji. Pár jednoduchých viet.

A potom prišiel ten moment, keď som sa jej konečne spýtal, či by si so mnou nesadla na zmrzlinu — len to — malá vec, naozaj.

Odpísala:

„Hanbím sa. Neviem dobre po slovensky. Anglicky neviem.“

SkryťVypnúť reklamu

To bolo všetko. Len tá jedna veta. A predsa v nej bolo povedané všetko.

Nepovedala nie.

Len nevedela, ako povedať áno.

A ja som nemohol prestať myslieť na to, aké ťažké je niekedy spojiť sa, keď sa ti slová rozpadávajú v rukách.

Ale aj na to, aké ľahké to niekedy pôsobí — keď jeden pohľad či chvíľa povedia viac ako stovka viet.

Možno to teda nie je hollywoodsky príbeh. Zatiaľ nie.

Žiadne veľké vyvrcholenie. Žiadny bozk v daždi.

Len Slovák a Vietnamka, stojaci každý na opačnej strane jazyka —

ktorí v tichosti dúfajú, že to predsa len nie je koniec.

Neviem po vietnamsky.

A neviem, či sa to niekedy naučím.

SkryťVypnúť reklamu

Ale viem hovoriť trpezlivosťou.

A niekedy je to všetko, čo máš.

Tomáš Hrubý

Tomáš Hrubý

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  35x

Občas napíšem niečo, čo znie ako myšlienka povedaná nahlas. Mám rád Murakamiho, melanchóliu, ticho v kaviarňach a ľudí, ktorí sa neponáhľajú odpovedať. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

91 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
Anna Brawne

Anna Brawne

108 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Marian Nanias

Marian Nanias

286 článkov
INESS

INESS

111 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu