Pár centov a jazda vlakom
Vlak sa ticho pohyboval nocou, rezal tmu ako myšlienka, ktorú sa snažíš nemyslieť, no aj tak ťa dobehne. Sedel som pri okne, ruky zastrčené vo vreckách kabáta, a sledoval svoj odraz, ktorý sa zakaždým rozmazal, keď sme vošli do tunela. Sedela oproti mne, nohy zložené pod sebou, bradu opretú o lem svojho príliš veľkého šálu.
Vonku sa mihali stromy ako duchovia, ktorí majú inde naplánovanú cestu.
„Prečo vždy sedíš vo vlaku chrbtom?“ spýtala sa zrazu, bez toho, aby sa na mňa pozrela.
„Rád sledujem, kadiaľ som prišiel.“
„Nie kam ideš?“
Pokrčil som plecami. „Budúcnosť sa hýbe príliš rýchlo. Z tej mám kinetickú nevoľnosť.“
Usmiala sa a otočila tvár k oknu. Prešli sme okolo slabo osvetlenej stanice, kde nikto nečakal. Len automat na nápoje a nakrivo stojaca lavička pod blikajúcou lampou.
Niekde medzi stanicami, niekde medzi spánkom a myšlienkou, som si ticho uvedomil: už nevidím vlaky ako spôsob, ako to celé ukončiť. Sú len dopravným prostriedkom, ako sa dostať k nej. Koľajnice stále bzučia tou istou melanchóliou, ale cieľ sa zmenil.
Potom sa spýtala – potichu, akoby sa bála, že tie slová ma rozbijú.
„Kedy si naposledy hovoril so svojím blízkym kamarátom?“
Žmurkol som, zaskočený zmenou témy. Jej tón nebol ani ľahkovážny, ani dotieravý. Bol opatrný. Ľudský.
Pozrel som sa na svoje ruky. „Nie som si istý,“ povedal som. „Možno mu pošlem pár centov. S lístočkom.“
Naklonila hlavu. „A čo by bolo na tom lístku?“
„Len: Môžeme sa porozprávať?“
Istý čas sme mlčali. Také to mlčanie, ktoré netreba zachraňovať.
Vytiahla z kabáta mincu. Bola malá a strieborná, trochu ošúchaná. Vložila mi ju do dlane.
„Keby si potreboval drobné na minulosť,“ povedala.
Nepýtal som sa, odkiaľ tú mincu má. Len som ju držal, akoby naozaj niečo znamenala. Možno aj áno.
Vlak šiel ďalej. Niekde vpredu čakala stanica. Niekde vzadu možno nie. Ale koľajnice, aspoň zatiaľ, niesli oboje.
