Začalo sa to otázkou, ktorá znela, akoby medzičasom neuplynul ani jeden deň.
Vonku pršalo.
Nie veľmi. Len natoľko, aby ľudia kráčali o niečo rýchlejšie a mesto vyzeralo, akoby sa snažilo na niečo nespomenúť.
Keď som vošiel do salónu, zazvonil zvonček nad dverami.
Staršia žena zdvihla hlavu.
Na sekundu sa zamyslela.
Potom sa usmiala.
„Tak ako minule?"
Zasmial som sa.
Nepovedala „ako sa máte". Nepovedala „čo nové". Nepovedala ani moje meno, ktoré pravdepodobne nikdy nepoznala.
Len:
„Tak ako minule?"
Akoby môj účes existoval niekde mimo času.
„Tak ako minule," prikývol som.
Posadil som sa do kresla.
V zrkadle som zachytil mladšiu ženu.
Stála pri pokladni.
Prvýkrát som si ju všimol pred 2 mesiacmi, keď sa ukázalo, že nemá dcéru, ktorú jej omylom priradila nejaká učiteľka.
Slobodná.
Bez detí.
Vesmír občas poskytuje zvláštne množstvo informácií o úplne cudzích ľuďoch.
Staršia žena mi okolo krku upevnila plášť.
Nožnice začali svoj pravidelný tanec.
Pozeral som sa von.
Električka prešla ulicou.
Niekto venčil psa.
Niekto sa hádal do telefónu.
Niekto sa ponáhľal za životom, ktorý som nikdy nespoznal.
Potom som si všimol telefón.
Mladšia žena ho držala pred sebou.
Nie celkom prirodzene.
Nie celkom neprirodzene.
Presne v tom zvláštnom priestore medzi tým.
Najprv som tomu nevenoval pozornosť.
Ľudia dnes držia telefóny neustále.
Telefóny sú nové cigarety.
Keď neviete, čo robiť s rukami, držíte telefón.
Pozrel som sa znova.
Telefón bol stále namierený približne mojím smerom.
Možno náhoda.
Možno nie.
V zrkadle som zachytil jej pohľad.
A v tom istom okamihu zachytila ona môj.
Na sekundu.
Možno dve.
Potom sa pohla.
Nie ďalej.
Bližšie.
Tak, že som na ňu už nevidel v zrkadle celkom dobre.
Pokračoval som v pozeraní pred seba.
Niekedy je najlepšie predstierať, že ste si niečo nevšimli.
Vietnamčina sa ďalej niesla miestnosťou.
Rýchla.
Melodická.
Nezrozumiteľná.
Občas sa jedna z nich zasmiala.
Potom druhá.
Nie hlasno.
Len natoľko, aby som si to uvedomil.
O chvíľu sa mladšia žena presunula znovu.
Tentoraz ešte bližšie.
Tak blízko, že som ju už videl veľmi zreteľne.
A práve preto som si bol definitívne istý.
Nebola to fotografia.
Bolo to video.
Z nejakého dôvodu ma to prekvapilo menej, než by malo.
Akoby som už niekoľko minút poznal odpoveď a len som čakal, kým ju niekto vysloví nahlas.
Staršia žena pokračovala v strihaní.
Nikto nič nevysvetľoval.
Nikto sa na nič nepýtal.
Všetko pokračovalo normálne.
Až podozrivo normálne.
To je často ten najzvláštnejší druh zvláštnosti.
Keď bolo hotovo, postavil som sa.
Účes bol dobrý.
Možno dokonca lepší ako zvyčajne.
Zaplatil som o niečo menej ako predtým.
Poďakoval.
Zasunul peňaženku späť do vrecka.
Na sekundu som zaváhal.
Existujú vety, ktoré človek plánuje povedať.
A potom existujú vety, ktoré si nájdu cestu samy.
„Mimochodom," povedal som, „dúfam, že budem na tých fotkách vyzerať dobre."
Ticho.
Nie dlhé.
Len presne také, aké vznikne, keď veta trafí správne miesto.
Mladšia žena pozrela na staršiu.
A potom sa obe rozosmiali.
Nie zdvorilo.
Nie opatrne.
Naozaj.
Vietnamčina sa zrazu rozbehla miestnosťou ako rieka po jarnom daždi.
Rýchla.
Chaotická.
Úplne mimo môjho dosahu.
Usmial som sa.
Pokrčil plecami.
A vyšiel von.
Dážď medzitým takmer prestal.
Kráčal som k zastávke električky a premýšľal nad tým, že existujú záhady, ktoré človek chce vyriešiť.
A potom také, ktoré sú možno krajšie práve preto, že zostanú nevyriešené.
Za mnou sa dvere salónu zatvorili.
Predo mnou zazvonila električka.
A niekde medzi týmito dvoma zvukmi zostalo visieť niekoľko viet vo vietnamčine, ktorým som nerozumel.
Možno to tak bolo lepšie.
