Nedeľa, deväť večer.
Praha sa zo mňa ešte nestihla úplne odlepiť.
Prišiel som domov do Serede len na mesiac. Dovtedy musím dať do poriadku byt, aby bol vhodný pre podnájomníčky, vyčistiť skrine, odlepiť zo stien minulosť a tváriť sa, že odchod je dočasný. Výpovedná lehota tiká niekde v pozadí ako staré nástenné hodiny, ktoré už nikto nepočúva, ale stále fungujú.
Cesta zo stanice trvá pätnásť minút. V inom meste by to bolo pätnásť minút tvárí, pachov, náhodných dotykov pohľadov. Tu to bolo pätnásť minút ničoho.
Stretol som nula ľudí.
Obišlo ma do dvadsať áut.
Autá prechádzali ako myšlienky, ktoré nechcú zostať. Každé malo svoj cieľ, svoju adresu, svoju kuchyňu so zapnutým svetlom. Ja som kráčal medzi nimi ako chyba v systéme – človek bez publika.
V Prahe som si zvykol na anonymitu, ktorá má aspoň hustotu. Tam je samota ako dážď – padá na všetkých rovnako. Tu je samota ako prázdna izba. Vie, že si v nej sám, a trochu si to užíva.
Zastavil som sa pri jednom prechode. Nikto nešiel. Žiadne svetlá v oknách oproti sa nepohli. Mal som zvláštny pocit, že keby som sa teraz rozplynul, mesto by si to všimlo až ráno, keď by niekto otvoril pekáreň.
Premýšľal som, či je návrat vždy krok späť, alebo len medzipriestor. Možno je Sereď čakáreň. Miesto medzi tým, kým som bol v Prahe, a tým, kým budem niekde inde. Byt, ktorý čistím, nie je len pre podnájomníčky. Je to laboratórium vyprázdňovania. Každá vyhodená vec je malý dôkaz, že sa dá odísť aj bez dramatického gesta.
Keď som odomykal dvere, uvedomil som si, že tých pätnásť minút bolo presnejších než akýkoľvek rozhovor. Mesto mi nič nepovedalo. A práve tým mi povedalo všetko.
Niektoré miesta ťa objímu hlukom.
Iné ti podajú zrkadlo.
A ja som dnes večer kráčal domov cez vlastný odraz.
