Popcorn pre duchov
Ľudia prichádzajú.
Ľudia rozprávajú.
Usmejem sa. Prikývnem.
Myslím na Jona Snowa.
Nie na bojovníka. Na muža za tým menom. Na toho, čo videl, ako sa všetko rúca, a napriek tomu tam stál, ticho, čakal na niečo úprimnejšie než víťazstvo. Tá časť sa mi vždy vryla pod kožu.
V poslednom čase sa toho nahovorí veľa. Väčšinou o mne. Ich slová sa lepia na steny ako stará žuvačka — bez chuti, ale tvrdohlavo držia. Neodpovedám. Som príliš zaneprázdnený prípravou popcornu.
Kým oni horlivo trepú nezmysly o mne, ja tu pomaly solím, nalievam roztopené maslo s opatrnosťou chirurga a každého hosťa sa pýtam, či chce sedieť v prvom rade, alebo si radšej vychutná lepší výhľad zozadu. Väčšina z nich ani netuší, že sú v kine. Myslia si, že je to skutočný život. A to je na tom to najvtipnejšie.
Žena so zelenými nechtami hovorí svojej kamoške, že som zlomený. Chlap so silným smiechom tvrdí, že som sa zmenil. Niekto v šepote poznamená, že som ochladol. Ja im len podám snacky a ukážem smer k ich sedadlám.
Usmej sa. Prikývni. Mysli na Jona Snowa.
Žiadny scenár. Žiadny režisér. Žiadna pointa na konci. Len scéna za scénou, kde ľudia hrajú roly, ktoré si ani neuvedomujú, že sa ich naučili naspamäť. Sedím v zákulisí so zhasnutým svetlom a počúvam, ako recitujú repliky o mne s takým presvedčením, až by si si myslel, že som im to celé napísal ja.
Lenže nie. Ja som im len dal predstavenie, ktoré chceli.
Neskôr, keď svetlá zhasnú a ticho sa prikradne ako hmla, prechádzam prázdne rady a zbieram vrecká od popcornu — niektoré ešte poloplné. Nechám po sebe neporiadok. Tak, ako ho oni nechali po mne.
Usmejem sa. Prikývnem.
A stále budem myslieť na Jona Snowa.
