Bledé lýtko a palacinky
Sedela oproti mne, v tej prepotenej kaviarni, kde robili palacinky s takou dávkou šľahačky, že sa ti cukor zarezával do ďasien ako výčitky. Hannah si ich objednala s nutellou a banánom. Samozrejme. Všetky si dávajú banán, a potom predstierajú, že si len tak niečo zobnú.
Pozeral som na ňu, ako tú palacinku rozťahuje lyžičkou, pomaly, s presnosťou chirurga, ktorý nechce ublížiť, ale vie, že bolesť je súčasťou operácie. Roztvárala ju, vrstvy odhaľovala ako dôveru, ktorú by som nikdy nedostal.
A potom jej lýtko.
Bledé, takmer priehľadné, ako keby jej koža nikdy nevidela slnko, len to neprirodzené fialové svetlo z vitríny s lesklými elektronickými hračkami, ktoré už dávno nikto nekupuje. Moje oči boli ako zatúlaný pes, čo našiel surové mäso.
Neospravedlňujem sa.
Lebo všetko na nej kričalo „pozeraj“, aj keď jej ústa si oblizovali čokoládu s výrazom, akoby premýšľala nad Nietzscheho citátom.
„Mal by si sa snažiť o náročnejšiu korisť,“ povedala.
A mne sa postavil.
Nie z lásky. Z možnosti.
Tá veta bola ako kladivo na moju samú existenciu.
Ako keď ti žena oznámi, že vie, že si slabý, ale bude sa s tým hrať.
Nie preto, že ťa chce, ale preto, že si dostupný.
Lacný ako lacná káva, ktorú práve do seba kopla bez cukru.
Môj mozog bol v Hanniných nohách. Moja predstava bola vulgárna – jej stehná, moje ústa, niekde pod stolom, medzi drobkami, kde sa hranice etiky dávno stratili. Videl som, ako sa jej noha zdvihne, opätok odpadne, a ja sa plazím za tým bledým lýtkom ako zdochýňajúci pes.
Nič poetické.
Len slintanie.
A potom… sa ma spýtala, či sa jej pozriem na smotanu.
Myslela tú na palacinke.
Ale niekde v podvedomí vedela, že ja už ochutnávam inú.
________________________________________
Keď hovorila o koristiach, mal som chuť jej povedať, že niektoré zvieratá sa narodia, len aby boli ulovené.
A niektorí chlapi sa narodia, len aby ich Hannah zlomila.
Bolo mi to jedno.
Zízal som na ňu ako väzeň, čo desať rokov nevidel ženu a teraz mu dali Hannah ako odmenu. Alebo ako trest.
Mala pohyb zápästia, čo ti pripomenul, že kedysi boli ženy bohyne.
A potom ti niekde v slabinách vybuchol malý súkromný súdny deň.
Vo svojej hlave som už lízal tú palacinku z jej chrbta.
Rozlievala sa po jej koži, po tej bielej, až absurdne čistej koži, ktorú som si predstavoval ako plátno pre niečo zlé. Nie umenie. Skôr graffiti z vlhkých snov.
Bol som tam. Na kolenách. V predstave.
Pred jej bledými nohami, ruky zaborené do jej stehien, jazyk hľadajúci pravdu tam, kde sa slušnosť mení na inštinkt.
Nie láska.
Len chemická reakcia tela na hlad.
Na hlad po mäkkom. Po horúcom. Po zakázanom.
A keď sa usmiala, tak ako sa vie usmiať len žena, ktorá presne vie, čo spôsobuje, môj mozog povedal:
„Zle. Zle. Zle.“
Ale telo už bolo ďaleko.
Tam, kde sa zľahka potíš ešte skôr, než sa ťa niekto dotkne.
________________________________________
Zaplatila prvá.
Samozrejme.
V tom bola nejaká dominancia. Ako keď ti niekto nechá zapnúť si nohavice po tom, čo ťa použije.
Stála pri dverách, v tom jej čiernom tričku, ktoré sa nelepilo na prsia, ale aj tak ich obkresľovalo ako verš pod vodou.
Ja som šiel za ňou ako pes za slaninou.
„Tak čo, ulovil si niečo?“ spýtala sa.
Slová odhodené len tak, ako keď modelka prehodí vlas a tým zničí tvoje sústredenie.
„Možno som sa nechal uloviť,“ povedal som.
A v duchu som sa nenávidel za túto vetu.
Znel som ako tie šálky s nápisom „live, laugh, love.“
Ale v nejakej podivnej realite sa to k nej hodilo.
„Vieš, že tvoje meno sa číta rovnako aj spredu aj zozadu?“ skúsil som.
Zasmiala sa.
„Áno. Ale aj tak sa nikdy nevieš, z ktorej strany ťa zasiahne.“
Ten smiech som cítil v slabinách.
________________________________________
Šli sme po ulici.
Jej krok ľahký. Môj ťažký.
V mojej hlave stále žila predstava jej stehien, jej vnútra, jej dychu, jej všetkého, čo som nikdy nedostal.
A vedel som, že ak sa ma teraz spýta, či jej podržím tašku… urobím to.
Nie pre ňu.
Ale pre nádej, že možno raz ju podržím za krk.
V tej správnej chvíli, v tej neslušnej polohe, v tom skutočnom výkriku.
Ale zatiaľ som len kráčal.
S plnou hlavou.
A prázdnymi rukami.
________________________________________
Stála pred domom ako niekto, kto vie, že finále nebude.
Ako herečka, čo zahrala všetko až po posledný záber a teraz čaká, kým vypneš kameru a vypadneš zo scény.
„Tak… bolo to fajn,“ povedala.
To „fajn“ mi prešmyklo pod rebrá ako zhrdzavený klinec.
Fajn sú letné búrky. Fajn je káva, keď nemáš peniaze.
Fajn je posledný človek, s ktorým si sa vyspal len preto, že si zabudol byť sám.
Usmiala sa.
Nie tým úprimným úsmevom.
Tým ženským. Tým, čo znamená: ďalej to nepôjde, ale aj tak ďakujem za tvoj mozog, ktorý som dnes vyvetrala.
Stála tam, krásna ako problém.
Ja ako výčitka, čo neprešla cez prah.
„Nepozveš ma?“ spýtal som sa, aj keď som to nemal robiť.
Muž to vie, ale povie. Lebo ego. Lebo penis. Lebo smrť.
Zasmiala sa.
Nie pre seba. Pre mňa.
A potom vošla.
Dvere cvakli tak potichu, že som ich počul až v slabinách.
Zostal som tam stáť ako odložený nákup, čo ho nikto nechce vyzdvihnúť.
________________________________________
Byt bol tmavý,
ale nie tým intímnym spôsobom, čo poznáš z filmov, kde sa osamelosť mení na vínom opitú romantiku.
Bol to ten druh tmy, ktorý ti pripomenie,
že si tu len ty, stará mikrovlnka a smrad z vlastného zlyhania.
Sadol som si na posteľ,
zapol lampu a čumel do steny ako chlap, čo práve prehral bitku, do ktorej ani nebol prizvaný.
Tri minúty.
Toľko trvalo, kým som ju vyzliekol vo svojej hlave znova.
Zhodil jej kabát, stiahol nohavičky, rozopol jej úsmev.
Lízal som ju, bože, ako by som ňou chcel zmyť vlastnú existenciu.
Zas a znova.
Rukou, ktorú poznám lepšie než svoj charakter.
Dva vlhčené obrúsky.
Jeden na dlaň,
jeden na vinu.
Potom som sedel.
Nie zahanbený.
Len prázdny.
Ako šálka, do ktorej ti niekto nalial nádej,
a potom ju vylial späť na podlahu.
A tam niekde, medzi semenom a smútkom,
som si uvedomil,
že možno ma Hannah ani nechcela.
Možno som bol len niekto, komu dovolila
vidieť, že nikdy nebude jeho.
A to bol najväčší orgazmus,
aký som dnes zažil.
________________________________________
Hannah stála za promo stolíkom, tým ich mizerným plastovým pultom s blikajúcim logom, čo sa tváril dôležito, no predával len zabudnuteľné ilúzie. Ako vždy s tým svojím „ja tu vlastne ani nechcem byť“ výrazom, ktorý však nosila ako parfum.
Bolo v ňom niečo, čo ťa ťahalo bližšie,
aj keď si vedel, že tam nič nie je.
Žiadna sláva. Žiadna odmena.
Len bledé lýtka a nevypovedané „nie“.
„Ako si sa mal včera večer?“ spýtala sa,
a ja som skoro zvracal slovo, ktoré som chcel použiť:
osamelý
Ale povedal som len:
„Ticho.“
A usmial som sa, ten falošný smiech, čo dávame do teleshopingu.
Ona kývla hlavou, akože chápavo.
Možno naozaj chápala.
Možno si to všetko predstavila tiež —
tie tri minúty, tie dva obrúsky, tú jednu lož: že som v pohode.
„Vieš, že tvoje meno je ako sex na kruhovom objazde?“
zdvihla obočie,
„Nezáleží, z ktorej strany vojdeš — skončíš tam, kde si začal.“
Zasmiala sa.
Krátko.
Ale v tom smiechu bolo niečo, čo mi prešlo cez stehno až pod rebrá.
Nie smiech.
Zámer.
________________________________________
Ona dáva výpoveď budúci týždeň.
Ja o pár dní neskôr.
Ako dvaja herci, čo už dohrali scénu a čakajú, kým zhasne svetlo.
Už sa nie je prečo snažiť.
Tak sme šli spolu do tej podchodovej cukrárne —
zákusky, smotana, prázdne kalórie.
Ona si dala punčák.
Ja karamelový veterník.
A ja, debil, som si predstavoval,
ako sa mi od toho smotanového krému zasmeje a povie,
že by ma niekedy predsa len pustila dnu.
Nech by som si tú palacinku zaslúžil.
Cez skúšku. Cez pohovor.
Cez náhlu tichú kapituláciu.
Ale nie.
Len sme tam sedeli.
A medzi dvomi sústami som sa spýtal:
„Myslíš, že budem chýbať viac ja tebe,
alebo ty mne?“
Pozrela na mňa.
Nie dlhým pohľadom.
Nie smutným.
Len tým krátkym, úsečným pohľadom ženy,
ktorá presne vie, kde sú hranice medzi telom a príbehom.
„Ty mne,“ povedala.
„Ale inak.“
A prehltla kúsok punčového rezu,
ako by to bola pointa,
ktorá mi nebude patriť.
________________________________________
Koniec.
Ale vlastne nie.
Lebo niektoré ženy v tebe zostanú
ako drobky z veterníka medzi zubami —
neznesiteľne sladké,
a nedajú sa vypláchnuť ani vínom,
ani masturbáciou,
ani ďalšou Hannah.
________________________________________
Epilóg: Mesiac neskôr
(nové svetlá, rovnaký tieň)
Mám nový job.
Nový stôl, nový kávovar, nových ľudí,
ktorí si myslia, že som niečo medzi tichým géniom a asociálnym debilom.
Čo je fér.
Naučil som sa tváriť, že veci ma už nezasahujú.
Že zákusky sú len zákusky
a že ženy sú len pekné nohy, ktoré prejdú okolo,
bez toho, aby ti spôsobili záplavy medzi rebrami.
V jeden utorok som sedel na terase,
tlačil do seba bagetu, čo chutila ako kartón s majonézou,
a zrazu prešla okolo jedna kolegyňa.
Nič zvláštne. Len sukňa, trochu vietor, bledé lýtko.
A ja som cítil, ako mi žalúdok stiahla stará spomienka.
Hannah.
Tá, čo nikdy nebola moja.
Tá, čo mi v hlave ostala ako nevymazané cookies —
plná súborov s menami ako možno, keby, inak.
Jej meno znelo rovnako spredu aj odzadu.
Ako keby všetko v jej svete fungovalo obojsmerne – slová, pohľady, dotyky.
Bolo ťažké zistiť, čo je začiatok a čo už návrat.
Niekedy si v noci, keď už nemám koho predstierať,
predstavujem, že ešte raz sedíme v tej kaviarni.
Palacinka medzi nami.
Káva studená.
A ja sa jej znovu pýtam tú debilnú otázku.
Ale tentoraz mi odpovie niečo ako:
„Chýbaš mi, keď si ticho. Keď si niekde ďaleko a robíš, že ťa nič nebolí.“
Ale to sa nestane.
Lebo ženy ako Hannah neodchádzajú.
Oni sa len nevyslovia.
Zostanú vo vzduchu, v chuti smotany,
v tom pohybe lýtka,
čo zničí mužovi štvrtok o 14:36
a on sa z toho spamätá až v ďalšom živote.
A tak si rozopnem nohavice.
Nie z túžby.
Len z rutiny.
Dva obrúsky pripravené.
Zákusok v hlave.
Hannah v pamäti RAM.
A ja?
Ja len zatváram oči.
A nechám tú minulosť ešte raz prejsť
dnu a von.
Tri intenzívne minúty.
A koniec.
Bez potlesku.
Bez slova.
