Knihovníci – The Library Boys (1. časť)

Písmo: A- | A+

Život na anglickom chlapčenskom VŠ internáte bol jedinečný. Ako knihovník som zažil za 3 roky všeličo, len nie nudu. Od ošetrovania 300-ročných kníh, montovania prvej Wi-Fi, po porno údržbárov a ponuku na sex na knižničnom stole.

Vstupná brána internátu
Vstupná brána internátu 

Na slovenskom školskom alebo univerzitnom internáte som nikdy nebýval a všetci kamaráti a kolegovia mi hovoria, že som o veľa prišiel. Môj univerzitný internát St Anselm Hall (University of Manchester), tiež nazývaný Slems, bol však jedinečný a rád by som sa podelil o moju skúsenosť a zopár vybraných a publikovateľných zážitkov z rokov 2005 až 2008.

Slems bol založený v roku 1907 a v čase môjho pobytu to bol jediný čisto chlapčenský internát na University of Manchester a jeden z posledných v celom Spojenom kráľovstve (dievčatá začali prijímať až v roku 2017). Z tohto dôvodu mal zaujímavú štatistiku. Bol to najmenej obľúbený, resp. najmenej žiadaný internát medzi budúcimi prvákmi - veď kto by už len chcel byť dobrovoľne v 1. ročníku na vysokej škole zavretý na internáte so 130-timi 18 až 20 ročnými testosterónom napumpovanými a nevybúrenými chalanmi (pozri video tu)?! Ale zároveň to bol internát s najvyššou mierou zostávajúcich študentov vo vyšších ročníkoch. Inými slovami, ak ste sa sem náhodou dostali, tak ste si to tak zamilovali, že ste tu už chceli ostať. Mne v roku 2005 ako mnohým ďalším buď poplietli prihlášku, alebo sa moje vybrané internáty naplnili ako prvé, takže mi ostal iba Slems, tiež niekedy prezývaný ako „gay hall“. Totiž pre chalanov inej orientácie to bol skutočný raj na zemi.

Centrálny dvor
Centrálny dvor 

So spolubývajúcimi sme to raz pri večeri počítali a vyšlo nám, že cca 20 % chalanov na našom internáte boli homosexuálnej orientácie. Možno aj preto sme si všetci tak dobre rozumeli! Žiadne ženy okolo, na ktoré sa snažia chalani všemožne zapôsobiť a hrať pred ostatnými machrov/mačov a podobne. Na druhej strane sme sa však museli mať - hlavne v sprchách - vždy na pozore! Mali sme neďaleko nás aj družobný, čisto dievčenský internát, St Gabriel’s Hall, nazývaný Gabs. Raz som sa tam išiel pozrieť, ale na rozdiel od nás prvákov chalanov, ktorí na Slems ísť nechceli, tak tam všetky dievčatá na Gabs ísť reálne chceli. Asi aj preto bol dosť problém tam nejakú zbaliť! Niektorým vytrvalcom sa to ale nakoniec predsa len podarilo a viem o minimálne jednej svadbe v mojom ročníku.

Večera na štýl Harryho Pottera

Internát mal niekoľko ďalších zvláštností, vychytávok a tradícií. Mal vlastnú pomerne veľkú knižnicu, niekoľko športových tímov, krúžok histórie, politický krúžok, ročenku, kaplnku s pravidelnými bohoslužbami, vlastný tanečný klub s barom, squashové kurty, posilňovňu, TV miestnosť, garáž na bicykle, miestnosť na snooker a niekoľko ďalších reprezentatívnych miestností určených aj na prenájom.

Internátna kaplnka
Internátna kaplnka 

Študenti každý rok nacvičovali novú divadelný hru, organizovali internátny ples aj vianočnú slávnostnú večeru. Oproti iným bežným internátom, kde ste mohli prísť na večeru v stanovenom časovom rozmedzí kedy ste chceli, tak tu sme mali striktne daný začiatok vždy o 18:30. Navyše sme všetci museli mať na sebe vždy slávnostné róby.

Divadelné hry patria tiež medzi tradície internátu – na fotke vidieť naše večerné róby
Divadelné hry patria tiež medzi tradície internátu – na fotke vidieť naše večerné róby 

Študenti vždy čakali v predsieni jedálne na signál od kuchárov, že večera sa už môže podávať. Následne všetci študenti vošli dnu a ohlásili sa oznamy alebo program rôznych internátnych klubov a krúžkov. Potom študent sediaci na samom konci jedálne musel zabúchať dreveným kladivkom alebo lyžicou o stôl, čo bola tradícia na pripomenutie si veľkého požiaru, ktorý zachvátil internát v roku 1996. Odvtedy boli na internáte zakázané sviečky, keďže tie spôsobili požiar. Zároveň to bol signál pre wardena – správcu, resp. riaditeľa internátu a skupinu jeho pomocníkov a zástupcov, tzv. tútorov, že už môžu prísť.

Warden bol väčšinou univerzitným profesorom a tútori boli asistentami, prípadne PhD študentami ubytovanými na internáte. Spolu zodpovedali za riadny chod internátu, vrátane spoločenských a športových aktivít a starostlivosti o ubytovaných študentov. Oni vchádzali do jedálne vždy ako poslední. Všetci sme museli stáť a až po zaznení požehnania od wardena alebo jeho povereného zástupcu latinským výrazom Benedictus benedicat, sme si mohli všetci sadnúť a začať jesť prvý chod. Tým že to bola tradičná večera, tak sme boli vždy obsluhovaní zamestancami internátnej kuchyne.

Sem-tam k nám prišli brigádovať študentky z iných internátov, čo bolo pre 80 % nabudených chalanov vždy príjemné spestrenie. Pre dámy to však bolo ako vkročiť do jamy levovej. Pozeralo sa na ne 100 párov vyhladovalých očí (v oboch významoch! ;) ). Večera sa skončila, až keď každý dojedol. Následne vedúci predstavitelia internátu sediaci za hlavným stolom ako prví vstali, potom všetci ostatní študenti a warden povedal latinský výraz Benedicto benedicatur na znak poďakovania za večeru. Potom sme ešte mali v predsieni internátu kávu / čaj a sušienky, pre tých, ktorí ešte chceli zostať na pokec.

Formálna večera v internátnej jedálni
Formálna večera v internátnej jedálni 

V rokoch 2005 až 2008 ma internát stál v priemere 500 libier mesačne. Dnes je tá suma už o niečo vyššia (650 libier). Spolužiaci z univerzity sa mi čudovali, že prečo nejdem do lacnejšieho privátu (300 až 350 libier mesačne) po prvom ročníku, keďže tak to robila väčšina. Ale mne sa tam tak páčilo a varená strava tak chutila, že som radšej robil extra hodiny v Lidli, aby som si to mohol finančne dovoliť.

Predsieň a vstupná hala internátu
Predsieň a vstupná hala internátu 

So skoro nahými babami v posilňovni

Zvyknutý na tradíciu slovenských zatuchnutých posilňovní z 90. rokov oblepených plagátmi Schwarzeneggera, Zanea, Lee Haneyho, Yatesa a ďalších žilnatých kulturistov, som bol prekvapený, že v tej našej internátnej posilňovni žiadni svalnáči na stenách zavesení neboli. Namiesto nich bola celá posilka oblepená plagátmi sporo odetých modeliek s bujným poprsím z časopisov pre pánov – tzv. „lads’ mags“. Keď som sa spýtal, že prečo nemajú na stenách Schwarzeneggerov a iných kulturistov, tak mi jeden pumpovač počas toho, ako sa uprene a odhodlane pozeral na tie plagáty hromovým hlasom zahlásil: „Sme tu, aby sme dostali tamtie baby!“ [We’re here to get those girls!] Správne myslenie, akému sme sa učili aj na univerzitných prednáškach manažmentu – nepozeraj sa iba na výstupy práce, ale hlavne na výsledky a dlhodobý dopad.

Pokračovanie tu.

Skryť Zatvoriť reklamu