Pokračovanie 1. časti.
Žehlič Milo
Keďže som popri univerzite pracoval, aby som si mohol dovoliť štúdium a internát, a chcel som ako-tak dôstojne vyzerať pred zákazníkmi v obchode, tak som si pravidelne nielen pral, ale aj žehlil pracovné košele. Na internáte sme mali asi jedinú žehliacu dosku, ktorú sme používali iba ja a Angličan Milo [čítaj: majlou]. Milo bol niečo ako „gaylord” a maskot internátu. A to hovorím s plným rešpektom. U neho sa konali tie najväčšie a najhlučnejšie izbové párty a niečo, čo spoza dverí znelo ako orgie. Pamätám si to pomerne presne, keďže som býval hneď oproti nemu a 100-ročné dvere na izbách mali asi 10 cm fugy od zeme, takže by sa tadiaľ aj potkan prepchal! Mimochodom, aj to sa stalo. Raz som bol na izbe u kamaráta z Nigérie a ten predtým než mi otvoril, tak dával spred dverí preč uterák. Keď som sa ho spýtal, že prečo to robí, tak mi povedal, že pre 2 dôvody. Po prvé, cez spodok dverí mu uniká teplo a je mu veľká zima; a po druhé, dokáže sa tadiaľ prepchať potkan. Raz sa vraj zobudil a skoro dostal infarkt, keď sa na neho pozerali a žmurkali dve malé čierne potkanie očká spod dverí!
Ale späť k Milovi. Jedného dňa som potreboval znova vyžehliť košeľu, ale doska v práčovni chýbala. Ihneď som vedel, kde ju nájdem. Zaklopal som mu na dvere a on ma úctivo pozval dnu. Všimol som si, že mal izbu príjemne navoňanú a preplnenú módnym oblečením od výmyslu sveta a odpadkový kôš mal plný ponožiek. Prišlo mi to fakt čudné, a tak som sa ho spýtal, že prečo vyhadzuje toľko ponožiek. On nato odpovedal, „lebo sú špinavé”. Nejak mi to ako skromnému východoeurópanovi nedochádzalo, a tak som sa ho ešte raz prihlúplo spýtal, že tak prečo ich neoperie? A on mi nato s noblesou odpovedal, že sú také lacné, že sa neoplatia prať! Toto bol typický Milo a preto bolo s ním o zábavu vždy postarané. Po tejto duchaplnej konverzácii som si spomenul, načo som tam vlastne prišiel a poprosil ho o žehliacu dosku. On sa mi zdvorilo s vyberaným anglickým prízvukom ponúkol, že mi tú moju košeľu rád vyžehlí a že mi ju potom prinesie. Chvíľu som robil drahoty, ale presvedčiť sa nedal. Asi po hodine mi zaklopal na dvere a ja som ešte nikdy v živote nemal tak dokonalo vyžehlenú košeľu. Nevedel som, či tým chcel niečo naznačiť, ale neskôr ma ubezpečil, že nie som jeho typ! Z Mila sa neskôr stala svetová celebrita, influencer a profesionálny provokatér, ako sa aj sám rád nazýva.
Oné v knižnici – ponuka, ktorá sa neodmieta
Počas večere sme sa s chalanmi vždy dobre nasmiali. Raz sme vymýšľali, že na ktorom mieste na internáte by bola najväčšia odvaha robiť viete čo. Všetci sme sa zhodli na top trojke: jedáleň, vstupná hala (predsieň) a knižnica - tam som bol hlavným knihovníkom. Chalani ma aj podpichovali, že či by som to urobil, ale ja som im stoicky odpovedal, že by som nikdy nepoškvrnil česť našej knižnice a neohrozil moju zodpovednú funkciu! Veď čo ak by ma tam niekto načapal?
Keďže som nemal vlastný počítač, tak som v knižnici trávil prakticky všetok môj voľný čas, ak mi po univerzite, práci a krúžkoch nejaký zostal. Šéfom našej knižnice som sa stal náhodou už v prvom ročníku. Jeden chalan rezignoval, lebo sa tomu už v poslednom ročníku nestíhal venovať, a tak nakoniec zvolili mňa, keďže im prišlo asi logické, vybrať niekoho, kto tam aj tak trávi toľko času. Nakoniec z toho boli tri roky. Prácu v knižnici som mal rád. Bolo to také tiché, kľudné a relaxačné prostredie. Do knižnice chodili chalani reálne študovať a filozofovať, keďže nielen na internáte ale aj celom univerzitnom kampuse bolo tisíc lepších miest na zábavu. Za tie tri roky sa tam však udialo a podarilo všeličo. S mojimi pomocníkmi – knihovníkmi bola radosť pracovať. Každý rok sa prihlásilo minimálne 5 študentov, ktorí mi ochotne pomáhali s viacerými povinnosťami. Objednávali sme knihy podľa želaní študentov, vypožičiavali, upratovali, ošetrovali a kontrolovali historické výtlačky a dokonca sme si dali zriadiť Wi-Fi ešte skôr, než bola v hlavnej univerzitnej knižnici. Neviem či by ste na inom internáte našli podobnú knižnicu.
Jedného dňa som si šiel hneď po raňajkách pozrieť e-maily a na vedľajších dvoch počítačoch údržbári pozerali P-čko! Za normálnych okolností by som to asi nechal tak, ale mal som predsa zodpovednosť ako hlavný knihovník internátu! Chvíľu som preto rozmýšľal, či ich upozorniť a ako, alebo ich ísť nahlásiť. Ale keďže som bol sám frustrovaný, tak som to nakoniec zo solidarity ignoroval. Asi sa potrebovali nabudiť pred podaním ranného pracovného výkonu.
V poslednom ročníku ale prišiel na psa mráz. Kamarát ma zoznámil s jednou jeho dobre vyvinutou spolužiačkou, ktorá ako sa neskôr ukázalo, mala veľmi bizarnú záľubu viete v čom a na tých najnebezpečnejších miestach. Keďže sa dozvedela, že mám na starosti knižnicu a tá jej v zbierke trofejí ešte chýbala, tak mi nejaký čas nedala pokoj.
Túto ponuku som však musel ako gentleman slušne odmietnuť a ako cenu útechy alebo satisfakciu som vnímal udelenie štipendia pre študenta za výnimočný prínos pre internát a jeho komunitu. V Británii je tradícia zapisovania významných predstaviteľov a ocenených študentov na verejne vystavené tabule v školách, internátoch, a pod. Moje meno preto odvtedy visí v jedálni nášho internátu.
Stálo to podľa vás zato?
