Donovia slovenskej politickej žurnalistiky Branislav Dobšinský (Aktuality.sk) a Branislav Závodský (Rádio Expres) nedávno v podcaste Aktuality.sk diskutovali o tom, či a prečo nepozývať do diskusií politikov ako Ľuboš Blaha.
Na otázku, či pozývať do relácií aj ľudí ako Ľ. Blaha alebo E. Chmelár odpovedá B. Závodský, že pozývať takýchto ľudí „nemá zmysel“, keďže ako moderátori a tvorcovia relácií sú zodpovední za priestor, ktorý je im zverený, aby ho naplnili faktami a informáciami, ktoré ich diváci potrebujú. Pozval by ich len keby z nejakého dôvodu musel. Navyše, nemôže dovoliť, aby priestor, ktorý je mu zverený, bol zneužitý na propagáciu neznášanlivosti, rasizmu a podobne. Moderátor B. Dobšinský doplnil a upozornil aj na právnu zodpovednosť vysielateľov, resp. médií za obsah, ktorý zaznie.
Na otázku a kritiku niektorých, ktorí obviňujú médiá z cenzúry a prečo nepozývajú aj predstaviteľov alternatívnych názorov, B. Závodský odpovedal: „Dostávame sa tu do metafyziky a zvláštnej filozofickej debaty. Komu nedávame priestor? Ja to tak nevidím. Ja mám pocit, že my robíme všetko to, čo sa deje a o všetkom informujeme našich poslucháčov a v tej relácii v ktorej na to máme priestor na to k tomu pozývať hostí a riešiť tú tému alebo kauzu ešte na väčšej ploche. Robíme to tak, ako by sme to mali robiť. Pozývame hostí, ktorí sú tí najdôležitejší k tomu.“
Jedna z najväčších osobností českej politickej žurnalistiky, Václav Moravec v podcaste Aktuality.sk na túto tému dopĺňa, že médiá a predovšetkým tie verejnoprávne by nemali byť „samoobsluhou sekretariátov politických strán“, kedy si strany diktujú podmienky a ony si určujú, koho do politickej relácie pošlú a na aké témy budú diskutovať. Účelom politických diskusií a verejnej diskusie je podľa neho pomôcť divákom, aby sa vedeli lepšie rozhodnúť, keď pôjdu voliť a taktiež kultivovať verejný priestor.
Tieto reakcie by som ešte rád doplnil o krátke zhrnutie niektorých argumentov, ktoré som za posledné roky zachytil, prečo niektorých politikov alebo predstaviteľov niektorých politických strán, prípadne názorov do politických diskusných relácií – väčšinou tzv. mainstreamové, prípadne pre niekoho skôr „liberálne“ médiá (RTVS + TV Markíza, TV JOJ, TV TA3, Sme, Denník N, Aktuality, atď.) nepozývajú:
1/ Ohrozenie demokracie. Chcú zničiť/ohrozujú demokraciu, lebo ideológiu, ktorú zastávajú a prezentujú a nápady, ktoré presadzujú, alebo by mohli presadiť, by ohrozili demokratické zriadenie na Slovensku. Čiže v mene ochrany demokracie im neumožníme verejne šíriť ich názory a myšlienky, ktoré sú ohrozením pre demokraciu.
2/ Argumentačné fauly. Nedá sa s nimi diskutovať a nedodržujú pravidlá diskusie – šíria hoaxy, dezinformácie, polopravdy a klamstvá a v diskusiách používajú argumentačné fauly, alebo neodpovedajú na kladené otázky. Navyše zneužívajú mediálny priestor a relácie pre svoje kvázi tlačovky a šírenie ďalších hoaxov, dezinformácií a klamstiev a nenávisti do spoločnosti.
3/ Súkromné médiá – moje médium, moje pravidlá, moji hostia. Našich divákov/poslucháčov nezaujímajú, resp. ich nechcú počúvať a pozerať. Keďže sme vo väčšine prípadov súkromné médiá, tak by to ohrozilo náš biznis model a mohli by sme prísť o našich stálych a verných divákov, inzerentov a tým pádom o príjem a ohrozili by sme tak existenciu nášho média, ktoré zamestnáva desiatky a stovky zamestnancov.
4/ Legitimizácia extrému. Priestorom pre nich v médiách ich legitimizujeme a poľudšťujeme – môžu sa tak stať zaujímavými pre nerozhodnutého voliča. Aj zlá reklama je dobrá reklama – poskytujeme im tak bezplatne mediálny priestor a tým ich zviditeľňujeme. (viď prípadová štúdia mediálneho pokrytia Donalda Trumpa a jeho zvolenie za amerického prezidenta v roku 2016)
Sú to všetko zaujímavé a pre niekoho plne legitímne argumenty. Chcem však čitateľom ponúknuť aspoň skrátené verzie niekoľkých argumentov, prečo by sme s nimi mali diskutovať a mediálny priestor im poskytovať. Odporúčam taktiež môj starší blog, kde sa zamýšľam nad podobnou otázkou – či by mala prezidentka diskutovať a stretávať sa s extrémistami – link tu.
Spoločenská podpora
Povedzme, že pri politických stranách a názoroch, ktoré majú minimálnu podporu v spoločnosti (zatiaľ), je možné ich ignorovať. Môžeme si však dovoliť ignorovať názory, ktoré vyznáva alebo predstaviteľov, ktorých podporuje podstatná časť našej spoločnosti? A čo ak tieto názory vyhrajú najbližšie voľby a budú väčšinové? Budeme ich (môcť) ignorovať aj potom?
Analógia s rodinou a priateľmi
Keď nechcem diskutovať s nimi, alebo dať im priestor pre diskusiu v médiách, nebudem diskutovať a stretávať sa ani s vlastnou rodinou a priateľmi, ktorí zastávajú tieto názory? Možno je to príliš trúfalá analógia a zatiaľ čo by sme sa o našich blízkych mali zaujímať a malo by nám na nich záležať aj keď s nimi v mnohom nesúhlasíme; avšak z pohľadu súkromných médií, ktorých hlavným cieľom ako ktoréhokoľvek iného podnikateľského subjektu je tvoriť zisk, im môže byť jedno, čo si myslia a v čo veria mnohí naši občania, alebo aké problémy trápia hoci aj väčšinu obyvateľov Slovenska. Možno však práve ignoráciou niektorých politických predstaviteľov a prakticky tým aj ich priaznivcov navždy stratia možnosť dať aspoň šancu alebo nádej k získaniu aj iných divákov. Podobne ako vlastnú rodinu a priateľov, ktorým nielen nepomôžete, ale ich nechcete a ani aspoň nevypočujete – ľahko ich môžete raz a navždy stratiť. A tak z niekoho, kto vám bol dovtedy najbližší sa môže ľahko stať váš najväčší nepriateľ. A len preto, že nebol vypočutý. Možno aj preto je dôveryhodnosť médií taká nízka a vnímanie novinárov niektorými obyvateľmi skôr negatívne.
Doba sociálnych a nových médií
Doba, kedy ste mohli vytesniť pre niekoho alternatívne alebo extrémistické názory zo spoločnosti ich ignorovaním v mainstreamových médiách skončila nástupom a nárastom popularity sociálnych médií, alternatívnych spravodajských webov a podcastov. Vo všetkých spravodajských médiách fungujú tzv. gatekeepers, čo znamená, že niekto rozhodne a rozhoduje, čo sa vo vysielaní alebo vydaní objaví a čo nie – aká správa je zaujímavá alebo hodná ich mediálneho priestoru a vysielania, v súlade s ich mediálnou alebo podnikateľskou stratégiou. Spôsob výberu uverejnených správ preto môže byť rôzny – od výberu na základe zaujímavosti až kontroverznosti obsahu a správy alebo hosťa, čo prináša viac pozretí a klikov (skôr bulvárny prístup); až po výber na základe politickej a ideologickej preferencie novinárov alebo majiteľov médií alebo čitateľov/divákov (skôr subjektívny prístup).
Tento subjektívny prístup výberu a filtrovania správ môže byť potom niekým vnímaný za formu manipulácie alebo až cenzúry. V dobe, kedy si čitateľ alebo divák môže ľahko overiť správy a informácie z iných konkurenčných alebo „alternatívnych“ médií, môže preto narastať nedôvera nielen voči médiám ako takým ale aj „systému“. Médiá môžu byť totiž vnímané, že „cenzurujú“ alebo umlčiavajú niektoré „nepohodlné“ informácie alebo fakty. Samozrejme môže sa diať aj to, ale môže to byť aj čisto racionálne a podnikateľské rozhodnutie z hľadiska preferencie obsahu a hostí ich divákmi, čitateľmi a predplatiteľmi.
Doba názorových bublín
Spôsobíme len to, že konzumenti týchto názorov sa ešte viac zakuklia a budú nasávať informácie už len alebo hlavne z tzv. alternatívnych/konšpiračných/dezinformačných zdrojov, kde sa tieto názory a ich protagonisti pravidelne objavujú a kde ich názory nie sú takmer vôbec argumentačne konfrontované. Navyše, v dobe informačného smogu a informačného preťaženia, kedy si zapnete odbery svojich obľúbených „alternatívnych“ kanálov a podcastov, vám ani celý deň nebude časovo stačiť na pozretie/vypočutie/prečítanie si iba nového obsahu z týchto vašich odoberaných médií. Inak povedané: prečo by ste mali pozerať, vnímať a rozmýšľať nad inými názormi, ktoré sú vám proti srsti v médiách, ktorým nedôverujete a s moderátormi, ktorých nemusíte; keď môžete celý deň konzumovať nefiltrované názory, ktoré sa vám páčia, kde moderátor vašim obľúbencom neskáče neustále do reči a kde aj moderátor je vám názorovo sympatickejší? Voľba je preto jasná a názorová polarizácia spoločnosti tiež.
Kultúra dialógu namiesto kultúry rušenia
Podobne ako novinár Andrej Bán si myslím, že by sme sa mali snažiť o dialóg aj s názorovými oponentmi a dokonca aj s tými, ktorí môžu byť vnímaní inými ako „extrémisti“, „dezoláti“ a podobne. Iba komunikáciou môžeme deeskalovať napätie a konflikty či už vo vzťahoch alebo v spoločnosti. To, že niekoho umlčíme, alebo mu neumožníme slobodne a verejne diskutovať, jeho názor nezmení. Skôr si myslím, že ho to v jeho názore a presvedčení ešte viac utvrdí a možno definitívne stratíme možnosť získať ho pre „svetlú stranu Sily“.
Tak prídeme nielen o priateľov a rodinných príslušníkov, ale ako spoločnosť sa budeme ešte viac polarizovať a už len z princípu nebudeme súhlasiť, alebo chcieť spolupracovať - hoci aj pre všetkých obyvateľov prospešných veciach - s ľuďmi, ktorí zastávajú na niečo iný a pre nás „extrémny“ názor.
Výsledkom môže byť, že sa nielen nevieme ako spoločnosť zhodnúť na tom, či, od kedy a ako učiť v školách sexuálnu výchovu, alebo od kedy je plod nenarodeným dieťaťom. Nevieme sa dohodnúť a spolupracovať už ani na tom, ako minúť miliardy eur z plánu obnovy a odolnosti EÚ. Čiže nedokážeme spoločne ťahať za jeden koniec povrazu ani tam, kde celá slovenská spoločnosť by mala z niečoho prospech a čo nie je, alebo nemalo by byť vôbec ideologickou otázkou – napríklad výstavba nemocníc, škôl, škôlok a diaľnic, alebo starostlivosť o deti, chorých a seniorov.
