Bola to prezidentka Čaputová s ďalšou dámou (nákupná kamka?) a dvaja statní bodyguardi za nimi. Sledujem chvíľu ju a potom sa pozriem na dav ľudí, popri ktorých práve prešla podobne ako pri mne. Ostali stáť ako ja – ako nemé sochy a niektoré ešte s otvorenými ústami.
Dávnejšie som už stretol pána Danka v kine (taktiež v Auparku!), takže mi už do zbierky chýba len pán Pellegrini. Pamätám sa, že keď šiel Danko do kina, tak som bol asi jediný, kto si ho tam všimol. Stretnúť na predvianočných poobedných nákupoch pani prezidentku, tak to je ale iná káva. Predpokladám, že ostatných okoloidúcich podobne ako mňa prekvapilo to, že vidím prezidentku našej republiky ako sa prechádza medzi nami – obyčajnými smrteľníkmi a pri niečom takom obyčajnom – nakupovaní darčekov.
Z médií sme totiž skôr zvyknutí na politikov, ktorí si budujú imidž nedotknuteľnosti. Sem tam si síce odskočia na nočnú šichtu alebo do bagra, ale inak bývajú v Zuckermandeloch, v 377 m2 nehnuteľnostiach s výhodným nájmom a nosia hodinky za 20 tisíc eur, prípadne ešte viac. Ja im to prajem. Veď sa museli celý život snažiť, aby to dotiahli až na najvyššie posty – pravdepodobne vrátane rôznych morálnych kompromisov. Hlavne to im nezávidím.
Pre mňa sú v politike a verejnom živote všeobecne dôležité symboly. Pápež František si ako svoje nové auto nedávno vybral Daciu Duster a rozhodol sa už od začiatku bývať v 2-izbovom byte určenom pre návštevy. Mocipáni na Slovensku však potrebujú to najlepšie a najdrahšie, zatiaľ čo v našej krajine a našich školách vyrábame nezamestnaných a nezamestnateľných, máme tisíce odvrátiteľných úmrtí ročne, systém spravodlivosti, ktorý často kríva na obe nohy, vytunelované a zamrežované tunely a mnoho ďalších ťažšie aj ľahšie riešiteľných problémov.
Keď som sa viezol ako minister – na dobré sa ľahko zvyká
V rámci mojej práce pre Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti som mal minulý rok na jeden deň zariadený odvoz šoférom Ministerstva vnútra SR. Bola to veľmi príjemná cesta. Vedel by som si nato zvyknúť. Šofér s ministerskou limuzínou už ráno čakal na mieste určenia v Bratislave a odviezol ma až ku vchodu budovy v Trenčíne. Tam na mňa a kolegyňu následne celý deň čakal (v zákaze státia na ministerskú výnimku) a poobede zas akonáhle sme skončili, tak nás odviezol naspäť do Bratislavy. Paráda. Už len chýbala vzadu nejaká šikovná asistentka/asistent!
Nechcem si ani predstaviť, čo by to so mnou spravilo, keby som mal túto jednu plus 100 a možno viac ďalších vymožeností každý deň. Snáď by som odolal a rozhodol sa fungovať ako František. Musí to byť ale ťažké. Keď som to nadhodil ako tému šoférovi ministerského vozu, tak mal nato veľmi zaujímavý a jasný názor. Podľa neho je úplne normálne, bežné a prirodzené, aby ministri a vládni činitelia mali tieto výhody. Vraj to tak fungovalo už za socializmu a je to tak aj dnes všade vo svete. Minister je navyše veľmi dôležitá a chránená osoba, a preto mu patrí náležitá ochrana a výhody – využíva ich totiž na prácu pre nás všetkých a vo verejnom záujme. Keby napríklad minister Richter nešiel v ministerskej limuzíne značky BMW ale niečom lacnejšom, tak by už možno nebol. Pravdepodobne mu to zachránilo život.
Keď naši na limuzínach, tak Rakúšania na helikoptérach?
Môj dobrý známy (pozdravujem MB) pôsobil na vysokom diplomatickom poste v Rakúsku ešte v 90. rokoch. Jedného dňa zodpovedal za hladký priebeh bilaterálneho stretnutia medzi slovenským a rakúskym ministrom kultúry. Tí sa mali stretnúť na hraničnom priechode Berg a odtiaľ ísť spoločne na umelecké predstavenie do Bratislavy. Stretnutie bolo naplánované na 18:30, ale ešte o 18:45 rakúsky minister, resp. jeho ministerská kolóna nechodila. Keďže predstavenie sa začínalo o 19:00 a mobily vtedy ešte asi neboli, tak sa rozhodli ísť mu naproti, lebo tušili, čo sa stalo. Pán rakúsky minister čakal poslušne v kolóne áut na hraničnom priechode Berg za desiatkami áut ďalších vodičov čakajúcich na pasovú kontrolu! Fotku z tejto príhody nemám, ale aby to neznelo ako príliš veľké SCI-FI, tak tu je nedávna fotka rakúskeho prezidenta, ako čaká na vlak (cestou do/z práce!) a ako ide metrom (bez ochranky!).
Za najskromnejšieho prezidenta na svete bol považovaný uruguajský prezident José Mujica (prezidentom 2010 - 2015), ktorý aj počas výkonu najvyššej ústavnej funkcie naďalej býval v jeho chatrči, šoféroval VW Beetle z roku 1987 a 90% svojho prezidentského platu (12 tisíc amerických dolárov) venoval každý mesiac charitatívnym organizáciám a chudobným. On sám svoj životný štýl zhrnul slovami „Nežijem v chudobe. Žijem v jednoduchosti.“
To má nakupovať v sekáči?!
Asi by bolo zvláštne a pre niekoho až nedôstojné, keby pani prezidentka alebo pán Pellegrini nakupovali výlučne v sekáčoch, alebo sa odievali v zmysle filozofie Marka Zuckerberga alebo Steva Jobsa - nosiť každý deň ten istý pracovný outfit. Držím im a aj ďalším našim politickým predstaviteľom palce, aby zostali sami sebou, vnímali v akých podmienkach žije väčšina nášho obyvateľstva a aj bežným správaním počas aj mimo oficiálnych povinností alebo venovaním časti svojho platu tým, ktorí to najviac potrebujú, ukázali hodnoty, na ktorých by mala naša spoločnosť stáť. Môžu tak prispieť k budovaniu vzorov, ktoré Slovensko tak veľmi potrebuje.
