Pokračovanie 1. časti.
Výzva pre študentov
Oblečte sa ráno presne tak, ako by ste sa obliekli, keby ste mali ísť na štandardnú prezenčnú výučbu na univerzitu. Ráno sa zobuďte nie 5 minút pred online prednáškou, ale skúste si predstaviť, že ešte je potrebné stihnúť ranný spoj. Ten čas navyše napríklad vyplňte ranným behom alebo cvičením. Hoci len 5 minútovým.
Dokonca niektorí odporúčajú obliecť sa tak a mať čo najviac rovnakú rutinu ako v bežný pracovný alebo univerzitný deň. Lebo práve v práci alebo v škole viacerí dokážeme pracovať a študovať najefektívnejšie. A podmienky pre prácu a pre štúdium asi nemajú tak ďaleko od seba.
Marek, prosím zoberte to za mňa
Okrem prvákov učím tento rok aj piatakov (resp. 2. ročník Ing. štúdia). Napriek tomu, že sú už takmer pri cieli ich doterajšieho 20-ročného vzdelávacieho snaženia, tak miestami aj pri nich mám pocit, akoby boli iba na samom začiatku. Nerozprávajú, neodpovedajú, nemajú názor. Malé deti a žiaci na základnej škole sa aspoň pýtajú a ukazujú emócie (aspoň tak to bolo za mojich čias), ale tu je to často, ako by sa vyjadril môj kolega – ani obraz, ani zvuk! A to vraj - podľa ich vyjadrenia - na mojich hodinách diskutujú najviac.
Snažím sa napriek sťaženým podmienkam dávať študentom zo seba maximum. Nie vždy to vyjde, nie vždy som 100 % pripravený a v dobrej nálade, nie každý vtip a snaha o uvoľnenejšiu atmosféru sa podarí, ale mojim cieľom je čo najviac kompenzovať fyzickú výučbu a maximálne využiť možnosti online výučby.
Snažím sa časovo potiahnuť prednášky a cvičenia až do ich riadneho konca a niekedy – priznám sa - pár minút hrám už v nadstavenom čase.
Minulý týždeň to však už bolo aj na mňa príliš. 18-mesačná cesta k Jupiteru si vybrala svoju daň aj u mňa. Asi 7 minút pred koncom seminára, teda po 83 minútach môjho neustáleho pýtania sa, moderovania, vyzývania k diskusii, facilitácie, motivovania a diskutovania najčastejšie samého so sebou - som prítomných asi trocha šokoval a odrazu pokračoval po hlbokom nádychu a pre zmenu takto:
„Viete po čom túžim?“
Asi to najskôr pochopili ako rečnícku otázku, po ktorej budem pokračovať v zamyslení. Ale to nebol tentokrát môj úmysel. A tak som to oslovením náhodne vybratého študenta zacielil a pokračoval:
„Viete po čom túžim, Marek?“
Prekvapený Marek si po pár sekundách zapol mikrofón a povedal: „Netuším.“
A tak som jemu a jeho spolužiakom a spolužiačkam odpovedal:
„Túžim po tom, že ja si tu budem jedného dňa aspoň počas jednej hodiny iba uvoľnene sedieť, počúvať a vychutnávať živú, zaujímavú diskusiu medzi vami bez toho, aby som do nej akokoľvek vstupoval. Že nebudú potrebné moje neustále vstupy, otázky, moderovanie, výzvy a podobne.“
Aby si to čo najlepšie predstavili, tak som im to aj zahral – akoby diskusiu medzi 4 študentami, ktorí sa vzrušene predbiehajú, kto povie lepší argument, názor alebo iný, odlišný, originálnejší pohľad alebo odpoveď na moju otázku. V mojej zahranej a utopickej diskusii nekončia a pridávajú stále nové a nové myšlienky.
Po mojom monológu a amatérskom hereckom čísle zostalo zas typické vesmírne ticho.
A tak som pokračoval a prítomných ďalej šokoval. Študenta Mareka, ktorý si nesplnil úlohu pozrieť si dva 2-minútové a jedno 8-minútové video ako prípravu na tento seminár, som poveril nasledujúcou úlohou: „Marek, prosím zoberte to na tých zvyšných 7 minút, ktoré máme do konca hodiny za mňa. Nech sa páči.“ A odmlčal som sa.
Je dôležité podotknúť, že s Marekom a ostatnými jeho spolužiakmi som si vybudoval – dovolím si tvrdiť – pozitívny vzťah a že to určite ani on a ani ostatní nebrali ako trest a ani nič podobné. Išlo skôr naozaj o to, aby si to aspoň na chvíľu skúsili a snažili sa vcítiť do role učiteľa. A aby sa niečo nové naučili. A keďže Marek tie videá nevidel, tak reálne nemohol diskutovať. Takže preto bol poverený moderovaním diskusie.
Marek teda začal moderovať a pýtať sa. Odpovede však neprichádzali. A keďže priamo nevyvolával, ako to robím ja, tak reakčný čas na jeho otázky bol tak v priemere 10 až 15 sekúnd. Študenti sa zmohli zväčša iba na 1-vetné a krátke odpovede, keďže ich Marek „neatakoval“ ako ja doplňujúcimi otázkami v snahe o plnohodnotnejšiu akademickú diskusiu. Hoci aj akúkoľvek diskusiu obsahujúcu aspoň súvetia by som v tom momente skutočne ocenil - podobne, ako kozmonaut dostatok kyslíka vo svojom vesmírnom skafandri.
Marek sa pozrel na hodinky a ohlásil, že ostáva už len 30 sekúnd do konca hodiny (vyznelo to však skôr zúfalo, ako keby mu zostávalo len toľko kyslíka). Ja som trpezlivo počkal, či ešte niekto náhodou nevyužije zostávajúci čas. Nevyužil. Po uplynutí som sa znova ozval a poprosil Mareka, aby to zhodnotil.
„No, nie je to ľahké. Ja by som to nemohol robiť. Máte to s nami fakt náročné.“
Astronaut Bowman z filmu 2001: Vesmírna odysea to mal s tým počítačom tiež extrémne náročné, ale nakoniec si s ním poradil. Aj keď koniec filmu a to ako Bowman skončil, mnohí diváci nepochopili. Snáď aspoň moji študenti pochopili, čo som im chcel tým mojim záverom hodiny povedať. A čitatelia tohto blogu tiež.
Záver
Je mi jasné, že sa vám nechce a že ste z online prostredia unavení. Ale poviem vám tajomstvo. Aj my učitelia sme z toho unavení a tiež sa nám nechce. Je to však naša povinnosť, naša práca, naša misia. Chápem, že nie vždy ste v nálade alebo pripravení diskutovať, hlásiť sa, odpovedať. Mnohých z vás zasiahla pandémia a zobrala si tú najvyššiu daň. A len ťažko sa s tým vyrovnávate a sústredíte. Preto sa snažíme byť ako učitelia maximálne ústretoví a empatickí. Ale musíme fungovať ďalej a musíme byť zároveň aj nároční a niekedy, keď treba, tak aj prísni. Aj v mojej rodine bolo úmrtie a ťažký priebeh ochorenia. Pokračujem však ďalej, lebo keď toto raz skončí, tak chcem, aby Slovensko malo v rámci možností, aké máme, čo najviac vzdelaných a rozhľadených mladých ľudí. Vzdelanejších, aktívnejších, slušnejších – jednoducho lepších ako sme my.
Blog venovaný Robkovi, vďaka ktorému som objavil krásu a hĺbku SCI-FI.
