Minulý týždeň to boli však filmové scény, o ktoré sa rád podelím v rámci letného čítania pri pohári ľadového mojita.
Bola to ako scéna z filmu Drž hubu! Ja, naivný optimista a on, ostrieľaný cynik. Objednal som si v Bratislave taxík, lebo auto bolo v servise a ja som nestíhal prísť do práce načas.
Prišiel do 5 minút, keďže bol blízko. Sadol som si dozadu. Moja a stredná pracka bezpečnostných pásov boli takmer na vlas rovnaké a ja som strčil pás do tej nesprávnej. Začala pípať.
„Čo sa deje?“ Spýtal som sa zmätene.
„Strčili ste to do nesprávnej diery. Po chvíli to prestane,“ odpovedá mierne podráždeným tónom taxikár.
„Ja to vždy strkám do nesprávnej diery!“ Snažil som sa otočiť situáciu na vtip a nadhodiť mu mojim dvojzmyslom.
Venoval mi taký zvláštny pohľad a ja som v ten moment vedel, že som ho našiel – cynický vyzývateľ!
Po pár slovných výmenách som ho už mal presne zaradeného a skúšal som ďalej.
Taxikára robí viac než 20 rokov a zažil toho už toľko, že by to bolo na napísanie knihy. Keď som sa ho spýtal, či ho to baví, tak som akoby nasypal soľ do rany. Spustil cynickú tirádu o tom, ako je to tu všetko na hovno a že musí robiť každý deň od rána do večera, 7 dní v týždni, aby prežil a bol na konci mesiaca aspoň na nule.
Mal špecifický štýl rozprávania a pôsobil na mňa tak zaujímavo, akoby tú rolu hral vo filme.
„Mali by ste skutočne napísať knihu!“ Snažil som sa mu znova pozitívne nadhodiť a zároveň som mu navrhol, že ešte niekoľko jázd a môžem o ňom napísať tú knihu ja.
„A prečo by ste to robili?“ Spýtal sa neveriacky.
„Lebo vám chcem pomôcť!“ Odpovedám s naivným ale zároveň mierne ironickým tónom.
„Prosím vás, nepomáhajte mi, lebo ani ja by som vám nepomohol!“ Ihneď reagoval a jednou vetou korunoval svoj cynizmus, ktorým prekypoval.
Poprosil som ho, aby mi to zopakoval a ihneď som si to zapísal do mobilu.
„To si vážne píšete?“ Spýtal sa neveriacky.
„Áno, jasné!“ Odpovedal som vzrušene.
Keď som odchádzal, tak bol zjavne konsternovaný. Nevedel, čo si má o mne myslieť. Dal som mu maximálne hodnotenie. Jazdu som si skutočne užil.
O týždeň som si zobral znova taxík a tentokrát to bola žena, taktiež už skúsená taxikárka. Ona bola však už moja krvná skupina. Parádne sme sa porozprávali. Hovorila mi, že ak sa niekto na tú prácu sťažuje, tak nech ju nerobí. Ona si vie zarobiť na 3-týždňovú dovolenku pri mori, na 3-týždňovú dovolenku v Tatrách a okrem toho jej vyhovuje flexibilita. Autá si kupuje vždy nové a za hotové.
Keď som o deň nato zas nestíhal, tak som si znova zavolal taxík. Bol som zamyslený, a tak som si hneď neuvedomil, že je to On.
Uvedomil som si to až, keď som znova vopchal pás do nesprávnej pracky.
„Zas mi to pípa!“ Hovorím prekvapene a až v tom momente som si uvedomil, že ma znovu bude viesť môj starý známy.
Taxikár sa na mňa otočil a zahlásil: „Lebo ste to zas strčili tam, kam ste to nemali!“ Hovorí taxikár.
„To ste Vy!“ zvolal som radostne a spýtal som sa ho, ako sa má.
„Horšie ako včera, lepšie ako zajtra!“ Vyšplechol ďalšiu zo svojich ikonických hlášok.
„Počkajte, to si musím zapísať!“ Reagujem a znova vyťahujem mobil, aby som si zapísal tento klenot.
„Už zase?“ Odvrkol, ale už bolo cítiť, že aj on začal hrať moju hru a že sa mu začala páčiť.
„Neuveríte mi, ale včera som na vás myslel!“ Pokračoval som vzrušeným hlasom v netradičnej konverzácii. Skutočne som bol prekvapený, že zo stoviek taxikárov som znova ani nie týždeň po prvom stretnutí narazil znova na neho.
„Na mňa?“ Odpovedal prekvapene a s miernou obavou v hlase.
„Áno, viezla ma vaša kolegyňa a má úplne odlišnú skúsenosť ako vy!“ a zhrnul som mu to, čo mi povedala ona.
Keď som mu hovoril tú časť o jej pravidelnej 3-týždňovej dovolenke pri mori, tak to už nevydržal a neveriacky zareagoval:
„No jasné, a keď dofetovala, tak spláchla záchod a zakričala manželovi, že už počuje príboj!“
Vybuchol som od smiechu.
„Viete, nemôžete veriť všetkému, čo vám taxikári narozprávajú,“ dodal taxikár.
Potom sme ešte chvíľu pokračovali v konverzácii. Tentokrát to už bolo na kamarátskej úrovni a ešte viac sa otvoril.
Na konci jazdy som sa mu poďakoval a on namiesto rozlúčky zahlásil: „Dúfam, že bude 5 hviezdičiek!“
„Aj desať, ak by to bolo možné!“ Opätoval som mu nadšeným hlasom a s úsmevom.
Do skorého videnia, pán taxikár!
Pokračovanie: Výčapníčka.
