Pokračovanie 1. dielu – Taxikár.
Niekoľko rokov dozadu sme sedeli s mojou partiou „chalaňov“ v 4. cenovej v Ružomberku v pivničnej krčme v bývalom Centrume, kde sa pach moču miešal s pivnou zatuchlinou. Tento dojížďák mal dve hlavné výhody – najlacnejšie pivo v meste a otváracie hodiny, kým sa objednávalo a chlapi mali za čo piť.
Podobnú politiku razili aj v neďalekom a aspoň o pár tried vyššom Šneku. Tam nám pán výčapný tak dôveroval, že jedného skorého rána namiesto posledných objednávok zahlásil: „Chlapi, keď dopijete, tak zhasnite a zabuchnite za sebou dvere!“
Ja ako neskúsený návštevník zariadení tohto typu a polovičný abstinent, som to pochopil tak, že to myslel skutočne úprimne a zostal som v šoku z týchto nadštandardných služieb, ktoré som nezažil ani na recepcii u princa Philipa, vojvodu z Edinburghu! (Blog tu) Moji parťáci však ako na povel vstali, exli pollitráky a pobrali sa preč.
V Centrume však pracovala aj pila iná liga. Pivo tam čapovala jedna pani výčapná, ktorá mala dokonalú resting bitch face. Jej najlepšie roky boli už síce preč, ale potenciál tam stále bol. Avšak na princa, ktorý ju z tej diery zachráni, prestala veriť už dávno. Odhadoval som ju na maximálne 50.
Mali sme ako vždy dobrú náladu a po každej runde len stúpala. U pani výčapníčky však pribúdajúcim časom nálada klesala hlboko pod bod mrazu. Po asi tretej runde sme sa stavili, komu sa ju podarí rozveseliť. Skúšali sme všetko - komplimenty, vtipné poznámky, úprimné otázky. Nefungovalo nič. Buď ani neodpovedala a nereagovala, alebo jej odpoveďou bolo maximálne jedno slovo podané tým najchladnejším spôsobom.
Na konci som ešte vytiahol posledné eso z rukáva a nechal som jej tringelt, aký asi v ten deň a týždeň a asi ani v ten mesiac v tomto vychýrenom „lokáli pre socky“ nezažila.
Chvíľu sa na mňa napriek pokročilej hodine pozerala a jej oči hovorili jasnou rečou – či to myslím vážne a či si z nej nerobím srandu. Keď som jej úpenlivý pohľad opätoval a pridal úprimný úsmev, tak pochopila, že to myslím vážne. Jej pohľad sa začal meniť. V jej očiach zrazu nebola prázdnota. V jej kútikoch úst som odrazu spozoroval mierne zachvenie. Na prelomenie rokmi zamrznutého ľadovca to však nebolo a ani chalanom to na výhru stávky nestačilo. Mne však áno! Snáď sme jej priniesli aspoň trocha radosti a snáď to nebrala v zlom.
Po rokoch práce v Lidli (blog tu) som sa naučil nielen vážiť si, ale aj obdivovať každú prácu a každého, kto ju musí vykonávať, aj keď zjavne nechce, alebo nemá na výber. Nie každý robí to, čo ho baví. Nie každý sa dobre učil, nie každému škola voňala, nie každý mal na učenie sa podmienky a bunky, nie každý je z usporiadanej a funkčnej rodiny, nie každý má možnosť voľby, nie každý sa dokáže naučiť po tridsiatke programovať, alebo ovládať nový cudzí jazyk. Nie každý môže zbaliť kufre a ísť do Bratislavy, Prahy alebo Londýna. Nie každému zdravie slúži. A nie každý je optimista, ktorý verí, že všetko zlé je na niečo dobré.
Potrebujeme však aj týchto ľudí. A aj oni sú naši bratia, otcovia, strýkovia, mamy, sestry a tety. Už ich nezmeníme a možno im ani nedokážeme pomôcť, ale môžeme ich aspoň pochopiť a mať ich radi takých, akí sú.
Túto pesničku venujem všetkým cynikom, ktorých milujeme.
