Kráľovnú Alžbetu II. sa mi nepodarilo stretnúť, stretol som sa osobne „len“ s jej manželom, princom Filipom v roku 2006 pri udeľovaní zlatej ceny vojvodu z Edinburghu v Paláci sv. Jamesa v Londýne (blog o tejto spomienke tu)
Už ako dieťa ma fascinovala britská kráľovská rodina. V 90. rokoch sa aj na Slovensku hovorilo a písalo najviac o princeznej Diane a záujem o ňu a o informácie o jej živote aj napriek jej tragickej smrti v roku 1997 neklesol.
Počas prvých dvoch rokov štúdia v Anglicku za mňa zodpovedala moja opatrovníčka, Mrs. Francis Griselda Parrington, ktorú nikto nevolal inak než „Mrs. P.“. Asi moje najobľúbenejšie a najzapamätateľnejšie konverzácie sme mali o britskej kráľovskej rodine.
Už v staršom blogu som písal, že Mrs. P. bola na kráľovskú rodinu veľmi hrdá a mal som pocit, akoby sa cítila byť tak trocha jej súčasťou. Ak si dobre pamätám, vedela nielen vymenovať všetkých členov kráľovskej rodiny do 2. alebo 3. kolena, teda približne asi 100 členov, ale dokonca vedela aj tých minulých a ich príbehy. Skutočne pozoruhodné. Koľkí z nás vedia, čo v ich živote robili aspoň starí rodičia? Mrs. P. mala asi najradšej Alžbetu, kráľovnú matku a najviac samozrejme rešpektovala kráľovnú Alžbetu II.. Stretla sa viackrát s viacerými členmi kráľovskej rodiny – predovšetkým na rôznych otvoreniach nových verejných budov alebo podobných verejných akciách. To mimochodom patrí medzi ich základné spoločenské úlohy.
Alžbeta II. a médiá
Alžbeta II. bola okrem iného známa tým, že nedávala žiadne rozhovory pre médiá. Predniesla samozrejme raz ročne vianočný príhovor k obyvateľom a z času na čas poskytla aj iné verejné vyhlásenia pre médiá, napríklad jej asi najznámejšie vyhlásenie po tragickej smrti princeznej Diany.
Napriek tomu, že rozhovory pre médiá nerobila, bolo ju počuť. Počas jej života predniesla tisíce príhovorov, vrátane tých z otvorenia britského parlamentu. Zaujímavosťou je, že napríklad v porovnaní so slovenskou správou prezidenta/prezidentky o stave republiky alebo americkým ekvivalentom State of the Union Address si britský monarcha alebo jeho tím nepíše prejav sám, ale iba číta to, čo mu napíše britská vláda. V prejave oznamuje legislatívne plány vlády a parlamentu na najbližší rok.
Ešte ako žiaka strednej školy mi po tejto informácii napadlo, či by musela kráľovná prečítať aj prejav, v ktorej by oznamovala, že parlament ju plánuje zbaviť nejakých kompetencií alebo právomocí. Odpoveď bola – áno!
Napriek jej majetku, ktorého hodnotu niektorí odhadovali až na 500 miliónov dolárov a tomu, že mala alebo mohla mať ako kráľovná k dispozícii najlepších radcov a mozgy sveta, tak nemala potrebu verejné dianie komentovať. Jej príhovory a prejavy boli vždy precízne sformulované a s jej noblesou a typickým kráľovským prízvukom prednesené. Nie som si vedomý, že by niekoho počas jej dlhého vládnutia a ešte dlhšieho života nejakým jej výrokom urazila, alebo vyrobila nejaké faux pas – prosím čitateľov o komentár nižšie, ak o niečom viete.
Hovorila alebo čítala iba to, čo mala, čo bolo vhodné a vhodným spôsobom. Vždy sa nájdu kritici, ale ona si aj vďaka tomuto prístupu počas rekordne dlhého vládnutia zachovala priazeň väčšiny a rešpekt kritikov.
Na záver na Slovensko
Naši (niektorí) politici a čelní vládni, štátni predstavitelia a ústavní činitelia nemajú ani taký majetok, ani toľkých a tak kvalitných radcov, ani také skúsenosti ako mala Alžbeta II., a napriek tomu je ich počuť – a niekedy až príliš. Viacerí sú expertami na všetko: od medzinárodných vzťahov, financií, verejného obstarávania, cez infektológiu až po módu a modeling. Žijeme predsa v slobodnej demokratickej krajine, tak nech si každý hovorí a píše čo chce, kde chce, kedy chce – a hlavne ako chce! Buď majú teda nutkanie vyjadrovať sa k všetkému, alebo si to žiadajú ich voliči. Aj svojich voličov je však potrebné niekedy vzdelávať a byť im príkladom alebo vzorom. A netreba si kvôli tomu brať za vzor ani Alžbetu II.. Stačí naše príslovie: hovoriť je striebro, ale mlčať je (niekedy) zlato.
