Po mojom poslednom slušnom a konštruktívnom blogu, ktorý bol určený našim najvyšším vládnym predstaviteľom, som bol mojimi čitateľmi vyzvaný, aby som písal ostrejšie. Zostávam verný môjmu štýlu, ale mám aspoň nadčasový odkaz na záver, ktorý sa niektorým z vás bude páčiť.
V sobotu 11.6. som bol na stretávke mojej stredoškolskej triedy po 16 rokoch (ročník 2001-2006).
Všetko to začalo v septembri 2001. Každý dostal na Vianoce predtým alebo na začiatku školského roka svoj úplne prvý mobil. Najčastejšie boli NOKIA 3310. Keď o rok prišla polyfonická NOKIA 3510, tak ste mali najcoolovejší telefón v triede. Boli sme silný ročník. Z doteraz rekordných 702 prihlásených žiakov nás na Bilingválne gymnázium Milana Hodžu v Sučanoch zobrali len 68. Bolo to krásne obdobie. Už na ružomberskom 8-ročnom gymnáziu som bol zvyknutý makať, ale toto bola najvyššia liga. Všetci boli vysokointeligentní a každý mal nejakú „superschopnosť“. Niekto už ako 14-ročný čítal Pána prsteňov v origináli, iní hovorili už vtedy 3 jazykmi, ďalší vedeli matematiku vysvetliť lepšie ako profesorka, ktorá nás učila. Jedna moja spolužiačka zas nehovorila v septembri po anglicky vôbec, ale na konci prvého ročníka ju ovládala lepšie ako niektorí spolužiaci, ktorí sa ju na základnej škole predtým učili 9 rokov.
Zo 68 nás na stretávku prišlo cca 30. Zvyšok sa staral o svoje maloleté deti, ďalší žijú okrem Česka aj v USA, Británii, Nemecku, Fínsku, na Novom Zélande alebo Thajsku. Alebo im do toho niečo prišlo. Aj tak to bola silná zostava. Napriek tomu, že polovica aj z tých 30 žije dlhodobo v zahraničí, tak každý pozorne sleduje situáciu doma. Všetci tu majú korene, rodiny a Slovensko majú naďalej radi.
Každý na sebe naďalej tvrdo maká. Asi to máme v génoch. Oproti poslednej stretávke sa z farmaceuta stal vedúci lekárne a popri tom ešte stíha vychovávať svoje deti a aj programovať. Ďalší spolužiak z Prahy riadi viaceré firmy a rozbieha na diaľku ďalší biznis v Amerike. Jedna spolužiačka si založila personálnu agentúru pre zdravotnícky personál a iná zas otvorila vlastné Yoga štúdio. Ďalší spolužiak sa stal partnerom v top advokátskej firme v Bratislave a rozmýšľa, kam sa ešte posunúť, keďže dosiahol strop. A ďalší stavia rodinný dom v bratislavskom Starom Meste. Nie z peňazí, ktoré nakradol alebo ktoré mu dali bohatí rodičia. Vďaka vlastnej šikovnosti, tvrdej práci a z vlastných peňazí, ktoré si za 10 rokov nielen vďaka biznisu v Ázii zarobil. Nie je to však len o peniazoch. Úspechom je aj to, keď ste špecialista na zubné strojčeky a robíte to najlepšie na svete aj v malom slovenskom meste. Alebo keď učíte v materskej škole – napriek iným top príležitostiam, ale robíte to najlepšie ako sa dá a preto, lebo v tom vidíte najväčší zmysel. Viď môj starší blog Najúspešnejší absolvent.
Jeden z nich je aj homosexuálnej orientácie a taktiež žije dlhodobo v zahraničí. Je šikovný, talentovaný a Slovensko o neho zbytočne prišlo. Žije v krajine, kde sa cíti vítaný a nikto nerieši jeho orientáciu. Vraj nedávno pustili v krajine, v ktorej žije, TV archívnu reláciu spred 50 rokov, kde sa na ulici pýtali ľudí na názor o homosexuáloch. Potom sa na tom všetci v TV štúdiu už v prítomnosti smiali, resp. boli prekvapení, ako mohol mať niekto také názory. Môj spolužiak s úsmevom poznamenal, že aj dnes majú ľudia ešte také názory, len stačí ísť niekoľko sto kilometrov na východ a zastaviť na Slovensku.
Povedal mi, že ma obdivuje, že som sa na Slovensko vrátil a že som tu zostal. Rovnako ako ďalších našich spolužiakov. Keď som mu povedal, že aj preto, lebo sa chcem pričiniť o zmenu k lepšiemu – či už v školstve alebo verejnej správe, tak reagoval, že on takú trpezlivosť nemá. On chce tú zmenu hneď a preto išiel a žije tam, kde už tá zmena, resp. pokrok nastal a kde ho už teraz môže žiť. Možno to znie pre niektorých čitateľov sebecky, ale on je tým posledným, ktorého by som takto vnímal. Vždy je každému ochotný pomôcť a pre druhých sa aj rozdá. Život pre neho – nielen ako homosexuála - je však určite neporovnateľne ľahší v krajine, kde žije.
Jedna z našich triednych učiteliek mi raz povedala: „Schopní sú málo ambiciózni a neschopní sú až príliš ambiciózni.“
Medzi mojimi spolužiakmi a spolužiačkami je schopných a aj ambicióznych väčšina. A aj keď tri štvrtiny z nich dlhodobo žijú a asi aj ostanú navždy žiť v zahraničí, tak aj z tej poslednej štvrtiny by som vedel kedykoľvek vytvoriť najlepší vládny kabinet, aký Slovensko kedy malo a ktorý by nám závidel celý svet.
Ukončím to teda legendárnou a nadčasovou nahrávkou, ktorú som prvýkrát počul ešte na strednej škole v roku 2001. Keď aj ja niekedy strácam vidieť zmysel v mojom návrate, tak mi to dodá silu a pridá aj úsmev na tvári. Varovanie pre maloletých a slabšie povahy – nahrávka obsahuje vulgarizmy. Nahrávka tu.
Long live the GBAS spirit!
