V poslednom čase sa akoby nakopili články a správy o tom, aké zlé to na Slovensku je nielen s kvalitou výučby na vysokých školách (t.j. chyba nás, slabých a nudných učiteľov a systému), ale aj o tom, že na Slovensku ostávajú tí slabší študenti a tí lepší odchádzajú preč – väčšina z nich hneď po strednej škole (1, 2, 3). K odlivu mozgov tak dochádza ešte pred ukončením štúdia, a tak je ešte menšia pravdepodobnosť, že študent, ktorý ukončí vysokú školu v zahraničí, sa vráti domov na Slovensko. Nemá tu totiž okrem rodiny žiadne väzby – či už profesionálne alebo vďaka spolužiakom.
Mnoho našich študentov nie je slabých, zlých, hlúpych, blbých, sprostých – schválne vyberám slová niektorých kolegov z fachu. Ak sú však vyrieknuté, tak podľa mňa skôr z frustrácie a námahy, ktorú pri ťažkej práci (áno, znie to neuveriteľne) vynakladajú, ako z dôvodu nejakej nenávisti a pocitu nadradenosti. Sme však rôzni a určite ste sa stretli aj s takými. Bohužiaľ.
Áno, v mnohom je náročnejšie učiť študentov na Slovensku – nie preto, že ich otázky sú pre nás učiteľov výzvou – sem s takými výzvami! Ale skôr preto, že často aj keď my - učitelia chceme, tak oni - študenti nechcú. Za 5 rokov učiteľskej praxe som teda prišiel k čisto subjektívnemu záveru, že naši študenti nie sú vôbec blbí. Naopak – napríklad oproti anglickým študentom sú oveľa viac zruční a vyzretí. Sú však jednoznačne menej motivovaní. Prečo je tomu tak?
Naši vysokoškoláci majú rovnaké alebo aspoň približne rovnaké šance dostať sa na najlepšie vysoké školy na svete ako študenti iných európskych krajín. Koľko z nich to ale aspoň skúsi? Koľko z našich študentov využije možnosť zmeny zamerania alebo odboru, prípadne prestúpi z jednej univerzity na druhú medzi bakalárskym a magisterským štúdiom? Koľko zo slovenských študentov využije možnosť – aspoň sa skúsi prihlásiť na Erasmus?
Asi častou odpoveďou je „Načo?!“. Načo sa mám snažiť, byť aktívny na prednáškach a seminároch, prispievať do diskusie, pýtať sa otázky učiteľa, načítať si odporúčanú literatúru, kvalitne sa pripraviť na skúšku, keď mi stačí prejsť na E-čko?! Načo sa mám snažiť vybavovať si sama študijný pobyt na zahraničnej a väčšinou kvalitnejšej univerzite v zahraničí, keď môžem ostať doma? Načo mám prestupovať na iný odbor, keď už som jeden začal? Načo mám prestupovať na inú univerzitu, keď mi stačí táto a je bližšie k domovu, rodine a priateľom? Načo sa mám snažiť, robiť mimoškolské aktivity, dobrovoľnícku činnosť, keď aj tak skončím v tej istej medzinárodnej firme v Bratislave, ako všetci ostatní na aspoň 500 eurách mesačne?
Nie.
Nestačí mať E-čko. Najlepší zamestnávatelia a univerzity sa zaujímajú o známky a študijný priemer. Ak sa zatiaľ nezaujímajú, čo ak ich to začne o 5 rokov zaujímať? Teraz je fajn byť bližšie pri rodine a priateľoch. Mamahotel tu však nebude večne. Kamaráti z rodného mesta sa tiež rozpŕchnu do sveta, alebo po svadbe a deťoch nebudú mať už čas. Nestačí mať špecializáciu iba v jednej oblasti. Šťastie možno majú architekti, lekári, zubári, zverolekári, ale aj oni pokiaľ chcú byť úspešní a uznávaní, tak sa musia neustále vzdelávať a zlepšovať. Čím viac teda človek pričuchne k iným oblastiam a vedám, tým je aj pre pracovný trh hodnotnejší. Zároveň to oproti uvedeným zamestnaniam umožňuje väčšiu flexibilitu a výber profesie. Čo ak zubára prestane „baviť“ spôsobovať svojim pacientom bolesť? Čo iné môže a vie v živote robiť? Kvalitný politológ (uff, to znie ako oxymoron) vie využiť svoje analytické a prezentačné schopnosti v rôznych oblastiach a organizáciách. Ešte väčšie zjednodušenie na záver – kvalitný a motivovaný študent, absolvent, alebo uchádzač o zamestnanie sa vždy vie uplatniť.
P.S. Mimochodom, pred pár rokmi vznikla skvelá organizácia Leaf, ktorej jedným z hlavných cieľov je motivovať Slovákov žijúcich, študujúcich a pracujúcich v zahraničí, aby sa vrátili domov. Robí tak cez ponuku veľmi atraktívnych stáží a zamestnaní v top firmách a organizáciách na Slovensku.
