Vraciam sa v sobotu večer domov zo školy. Prichádzam na stanicu. Vonku je riadna kosa. Ešte, že som počúvol našich a zobral som si zimné náradie ( čiapka, rukavice... ). Je už tma. Nástupištia ešte nie sú vysvietené. Počul som, že sa vraj menili autobusy. Síce táto informácia je pre mňa v tejto chvíli podstatná asi tak ako to, ako sa volá posledné narodené dieťa v Afrike, keďže v sobotu sa vraciam autobusom prvýkrát a netuším v aký čas chodili doteraz.
Vonku na stanici visí tabuľa FORMAC ( kedysi dávno to možno bolo Informácie). Tak otváram dvere. Príjemne teplo. Prichádzam k okienku, kde už stojí jedno dievča. Informátor sa kdesi zatúlal. To dievča tam vraj stojí už 15 minút. No ale veď ja budem mať možno viac šťastia. Nemal som. Ani do ďalších 20 nikto neprišiel. Prvých 10 minút by potešil aspoň lístok na dverách typu: som u kaderníčky, prídem o chvíľu, večeriam, spím..... Po pätnástich by mi stačil aspon s nápisom PRÍDEM. Viete, v takých chvíľach je dôležité nestratiť nádej.
Konečne sa otvorili dvere a vošiel jeden ujo - podľa oblečenia predpokladám zamestnanec SAD – myslím, že značka SAD sa ešte nedostala na úroveň kenvela alebo rodi, prípadne xchogwang, tak vylučujem možnosť náhodného okoloidúceho. Tak sa ho teda slušne opýtam, či náhodou nevie o nejakom autobuse, smerujúcom do môjho zapadákova. HURA VIE! Ukáže obďaleč a povie: „ Tam, to, čo ma na vrchu takú žltú tabuľku s nápisom TAXI.“ Tak sa ho teda dodatočne pýtam na nejaké informácie, keďže sa zdal byť veľmi komunikatívny. Dozvedel som sa, že to, s tou žltou tabuľkou a nápisom neakceptuje čipové karty, žiacke lístky a SAD nedopláca rozdiel v cene. No čo už? Smola.
Tak skúšam poslednú možnosť. Prechádzka po nástupišti. Mobilom si svietim na žuvačkami a reklamami ( o nejakých najlacnejších kaproch a rýchlych peniazoch) oblepené tabuľky a pokúšam sa nájsť niečo, čím by som sa zviezol. Našťastie som našiel. Síce až o ďalšiu hodinu v mraze, ale to nie je podstatné. Veď už mi je teplo...
