Prišli sme do školy. Naivne sme si mysleli, že niekto o nás zakopne. V tom lepšom prípade nás nemeckí profesori (konkrétne matematikárka a učiteľ umenia) privítali ako zahraničnú návštevu a pýtali sa, kde sa tá naša krajina nachádza. V tom horšom (prevažne) nás totálne odignorovali a v pohode sme sa mohli natiahnuť na lavicu so slúchadlami v ušiach. Túto možnosť preferovala hlavne poľská časť, ktorá s nami pricestovala.
Potom sme prišli do rodín. Ďalšie vysvetľovanie, kde bývame. Zaujímavejšie bolo ale to, ako nám ukazovali svoje domy. Ja som mal pocit, ako by som prišiel z jaskyne. Vety: "Toto je chladnička a používa sa na...., toto je mikrovlnka ( čo si určite nikdy nevidel) sa zase používa na..." tak trošku štvali, ale nakoniec som sa tváril, že som to fakt nikdy nevidel a fakt ma zaujíma, ako tieto veci fungujú.
Večer sa na nás prišli pozrieť starí rodičia rodiny. Babka sa rozhovorila, že ona Slovensko veľmi dobre pozná. No, aspoň niekto. ...že ona kedysi po vojne (cca) mala frajera z nejakej dedinky pri Ľubľane.
A tak mi to došlo. Sú isté skupiny ľudí. Jedným je srdečne jedno, odkiaľ ste. Ďalší sa snažia tváriť, že vedia. Tí sú aspoň milí a spravia nám celkom slušnú zábavu. No a potom sú ľudia, ktorým miesto hodiny geografie stačila jedna návšteva kina, keď dávali Eurotrip. Tým stačí povedať „ Slovakia“ pozrú sa na vás ľutujúcim pohľadom, súcitne vás objímu a pokúsia sa vám nenápadne strčiť do vrecka nejakú almužnu, alebo v rámci edukačného procesu vás oboznámia s fungovaním nejaskynných prístrojov. Na tých sa dá tiež dobre zabaviť. Stačí, že sa budete tváriť začudovane a maximálne prekvapene. A potom už len čakajte, čo všetko dokážu vypotiť.
Teraz mi už nevadí, že niekto nevie, kde je Slovensko. Vadia mi len ľudia, čo si myslia, že všetko východne od nich je len obyčajná bohom zabudnutá diera, kde sa už aj líšky boja dávať dobrú noc.
Už mi nevadí, keď na oficiálnu stránku ministerstva zahraničných vecí USA vycapili návštevu Československa. To svedčí o inom.
Dnes vám už na národnosť väčšina ľudí kašle. Ak ste v pohode, v práci podávate dobré výsledky, ak sa s vami dá vychádzať, ak nie ste namyslený horenos, môžete byť v pohode aj s tretieho stromu vpravo v Tasmánii.
Mimochodom
Aj na Slovensku sa nájdu ľudia, čo vedia riadne zapotiť. Rozprával som sa s jedným dievčaťom z Oddesy. Keď už hovorím o tej uvedomelosti a vedomostiach, tak je to na Ukrajine pri Čiernom mori. Pre ignorantov je to proste len niekde za hranicami. Hovorila mi, že bola na Slovensku. Páčili sa jej Košice a Levoča, no najviac ju uchvátili Vysoké Tatry. Preto si chcela odniesť nejakú pamiatku na ne. Spýtala sa nám tu nejakého Slováčiska, čo je teda ich symbolom, keďže šuter sa jej domov vláčiť nechcelo. A veru jej aj poradil. Tak a ja mám teraz tú česť prezradiť, čo je oficiálnym symbolom našich Tatier. Otvorte oči a nasávajte vedomosti. Tu je:
Že bobor. No, neviem si ho celkom dobre predstaviť, ako skáče po tých skalách a ožiera kosodrevinu.
Len tak na záver. Ten chlapík, čo mi vysvetľoval funkciu mikrovlnky. Po tom, ako sme boli my tam, nasledoval ich pobyt tu. Viete, čo vytiahol z tašky, keď som mu ukázal jeho izbu? Hajzelpapier. 6 kusov!
