Šofér auta rýchlo zastavil a vybehol von. Pozrel, čo sa malému stalo, hneď vybral lekárničku a jeho žena ( zdravotná sestra ) mu začala ošetrovať ranu. Po nejakom čase sa krv zastavila.
Čo však robili iní?
Tetka, pred ktorej domom sa to stalo, okamžite spustila vresk, že kto teraz má ten bordel upratovať. Okamžite utekala po vedro s vodou a s hundraním sa pustila do drhnutia krvi na zemi a vôbec si nevšímala toho zraneného. Síce, všímala. Stihla mu ešte vynadať, že tu robí neporiadok a slušný človek si nemôže ani v nedeľu oddýchnuť.
Celý bordel však tvorilo zopár kvapiek krvi na asfaltke ( krv mu zastavovali na trávniku ) a asi 20 púpav, ktoré sa vysypali s fúrika.
Suseda tetky oproti ( na ktorej trávniku ho ošetrovali ) vybehla von aj s telefónom, ak by bolo treba náhodou volať sanitku.
Šofér auta má doma jedného člena rodiny, ktorého pozná každý. Je trochu postihnutý, ale inač veľmi priateľský, rád sa zastaví pri každom na kus rečí a dokonca niekedy aj pomôže ( minule sme ho videli, ako zabíja hada, ktorý sa plazil blízko detí ). Toho chlapca – ako jediného z rodiny poznali aj tí traja malí nezbedníci. Už o hodinu chodili po ulici tí traja so svojou bandou a vykrikovali na neho: „ Ty už dostať bitku....!“
Tak takí sme my ľudia:
Niektorí ochotní hneď pomôcť, iní schopní rozčuľovať sa nad nešťastím druhého, lebo vyrušilo naše pohodlie, a iní zase aj napriek tomu, že nám pomohli, túžime ešte po viditeľnej odplate...
