Bol september. Vonku príjemný ešte letný vietor. Začalo sa pomaly stmievať a my sme čakali na návštevu. Ľudí, odlišných jazykom, ktorých ale spája ich vek a ich sny. Medzi tými ľuďmi bolo jedno dievča, s ktorým sme sa skamarátili.
Mali sme pred sebou spoločný týždeň u nás, na Slovensku a na záver pár dní v Krakowe. Večer sme sedeli na námestí, plašili to nespočetné množstvo holubov, ktoré tam lietali. Sledovali sme chlapíka, ktorý hltal oheň, ďalšieho, ktorý robil obrovské bublifukové bubliny. A rozprávali sme sa...
Rozprávala, ako sa jej na Slovensku páči. Našla medzi nami nový spôsob života, nové ideály. Nikomu nemusela nič dokazovať. Začala snívať, že raz sa sem možno vráti a ostane tu. Tie pekné dni ale skoro prešli a po nich prišiel deň, keď sa musela zbaliť a odcestovať.
Také slová na rozlúčku potešia, no zarmútia zároveň. Rozprávala, že nechce odísť, že je jej tu dobre, že Slováci sú iní. Nedalo sa inak, musela ísť. Jej posledné slová boli: Tak verím, že sa ešte uvidíme. Ak nie tu, tak aspoň potom – tam hore. Ale raz určite...
Prišlo leto... tento krát kulisu tvorilo more na severe Poľska. Sedeli sme na móle, pozorovali západ Slnka. Opäť rozprávala. Práve si našla nového priateľa, s ktorým – dúfa, bude šťastná. Všetko vyzeralo tak nádejne a ideálne – ešte aj tá žiara tesne nad hladinou mora. Opäť odišla domov, teraz s vedomím, že najbližšie stretnutie bude určite skôr, ako to hore. Konkrétne malo byť na nový rok. Prešiel polrok – polrok bez jedinej správy, jedinej zmienky o tom, ako sa má. Až jeden večer som našiel správu. Nový rok sa ruší. Dôvod bol jednoduchý. Jej ( úžasný ) priateľ ju tak úžasne miluje, že od neho nesmie spraviť ani krok. Dokonca sa nesmie baviť s nikým iným. Nesmie chodiť na internet, dvíhať telefóny. Slovo môže prehodiť len s kamarátkami, ktoré ma on – milujúci a starostlivý na zozname.
Ona ho ale „chápe“. Predchádzajúca ho podviedla, tak podľa nej má pravo na žiarlivosť. A ona ho má predsa rada. Vzťahy sa predsa len pre takéto drobnosti nerozpadávajú. Čo na tom, že nemá kontakt s iným svetom?
Opäť prichádza nový rok. Opäť budeme hľadieť na krásny ohňostroj a opäť budeme šťastní, že nám je predsa fajn. No tentokrát budeme aj smutní, lebo tam mal byť niekto s nami. Budeme smutní z toho, že ľudia strácajú svoje sny a ideály len preto, aby mohli iným dvíhať ego a dávať pocit moci.
Takže možno mala nakoniec pravdu - možno sa uvidíme až tam hore...
