Asi toto sa vynorí v mysli každého študenta, ktorý dostane možnosť zúčastniť sa nejakej medzinárodnej výmeny. Avšak len málo kto tuší, že tieto veci nebudú tie najpodstatnejšie. Totiž to všetci pri tom zabúdajú na jednu vec. Tejto výmeny sa nezúčastňujeme samy. Je to síce nad slnko jasnejšie, ale tento fakt si neuvedomujeme, pokiaľ... ale o tom až neskôr.
Plní očakávania dorazíme na dohodnuté miesto ( niekedy aj po niekoľko desiatok hodín strávených v autobuse). No prvé čo uvidíme, nie sú vôbec pamiatky. Je to skupinka ľudí, ktorá na nás pozerá rovnako vystrašene ako my na ňu. Prvý pokus o komunikáciu v štýle: Ahoj, ako sa máš? Ako sa voláš? a taktiež aj pár zložitejších viet s miliónom gramatických chýb. Po čase sa to však rozbehne a vy zistíte, že mládež celého sveta ma rovnaké záujmy ako vy. No a vtedy už vonkoncom nemyslíte na pamiatky. Ide len o to, byť s vašimi novými kamarátmi. Čas však práve vtedy letí akoby naschvál niekoľkonásobne rýchlejšie. Prejde pár starostlivo naplánovaných dní a vy odrazu viete, že je koniec.
Zrazu stojíte na letisku, odkiaľ odlieta pár desiatok skvelých ľudí, alebo mávate kamarátom vo vzďaľujúcom sa autobuse, ktorý odváža tých, ktorých ste len nedávno spoznali. V tej chvíli si uvedomíte ako nenávidíte lúčenia. Všade sú slzy smútku a posledné slová na rozlúčku, ktoré si zapamätáte určite navždy. Neviete si predstaviť, ako ťažko sa je rozlúčiť s niekým, s kým ste si dobre rozumeli. A aby to aj nebolo až také „ľahké“, v tej chvíli si ešte uvedomíte fakt, že toho človeka už pravdepodobne nikdy vo svojom živote neuvidíte. Vtedy jednoducho nedokážete povedať Zbohom. Netušíte, čo s vami urobia slová: Dovidenia! Zajtra? O rok? V nebi? Kto vie...
Po takomto zážitku by sme si mohli položiť jednu otázku. Dá sa za pár krátkych dní vytvoriť až také priateľstvo, že keď priatelia odídu, tak za to nenávidíte pomaly celý svet? Ako je možné, že tam nevznikajú nepriateľstvá? Tak, ak sa dá to priateľstvo vytvoriť( a môžem povedať, že sa dá), ako je potom možné že sa nevieme priateliť s ľuďmi, na ktorých nemáme vyhradený týždeň svojho času, ale s ľuďmi, ktorí nás obklopujú celý život? Možno je to len vedomím, že pobyt sa rýchlo skončí a my po sebe chceme nechať čo najkrajšie spomienky. Lenže raz sa skončí aj život – tak skúsme ho zobrať ako výmenný pobyt a žime tak, aby sme na svete mali len priateľov.
