Na úvod uvediem taký strašne povrchný príklad. Bol som minule u kaderníčky. Nebolo by fajn, ak by si najprv vyskúšala ostrihať mňa ako nejakú figurínu? Určite by to nedopadlo tak, ako to je. Keď som prvýkrát uvidel svoj nový účes, nebolo mi síce dvakrát do smiechu, ale aj tak mi napadol jeden vtip.
Príde zákazník do holičstva, sadne si a holič sa ho pýta: „Tak ako to spravíme?“ Zákazník spustí: „ Na pravej zadnej polovici úplne dohola, na pravej na 2 cm. Hore mi potom nechajte plešinku a vpredu ofinu striedavo na 5 a 3 cm. Kotlety – jednu odstrániť úplne a druhú nechať – asi tak 3 cm.“ Holič zdesene pozrie na zákazníka a vraví: „Ale veď to sa tak nedá!“ Zákazník: „ Ako, že nedá? Veď minule ste ma takto ostrihali....“
No ja teraz vyzerám nejako podobne. Keď som prišiel domov a postavil sa pred zrkadlo, mal som pocit, že aj môj obraz v zrkadle sa na mňa hanbí pozrieť.
Ďalej len tak trochu na zamyslenie...
Tak späť k tomu trenažéru. Táto chyba sa dá za tri týždne plné hanby napraviť. Ale čo s vážnejšími chybami? Chybami, ktoré stoja iných ľudí vzťahy, šťastie , lásku a život?
Na druhej strane ale, ak by sme taký trenažér naozaj mali, bol by tento život zaujímavý? Všetko by presne sedelo, všetko by klapalo a ľudia by boli šťastní, že sa im všetko páči a darí tak, ako si predstavujú. Ale nepresýtili by sa potom šťastím, nezabudli čo to je, lebo by nepoznali nešťastie? Chceli by ste taký trenažér?
