Kráčame cez mesto. Chodníkom, cez pekne upravený park. Sledujeme, ako mama kupuje svojmu hladnému dieťaťu keksík. Dá mu ho do ruky a pomaly sa poberú smerom k autobusovej stanici. Dieťa nedočkavo roztrhne obal, vyberie tu jedlú časť a obal hodí na stred chodníka.
Kamarát, ktorý si to hneď všimol, pristupuje k matke dieťaťa a slušne ju upozorní: „ Pani, iste ušlo vašej pozornosti, že vaše dieťa znečisťuje obalmi tento park. Mohli by ste mu, prosím, pre budúcnosť dohovoriť?“
Žena na neho pozrie s vrcholným odporom a odmeraným pohľadom ( z ktorého sa dá vyčítať asi len – ako sa ma tento opovážil vôbec osloviť). Obzrie sa, zbadá odhodený papier asi na dva kroky od nej.
Kamarát sa chystá pokračovať v ceste s dobrým pocitom, že aspoň niečo dobré urobil pre životné prostredie ( a že pomáha vychovávať mladú generáciu).
No reakcia ženy je iná, ako kamarát čakal. „ A či to je len váš park?“ vybrechne na neho, otočí sa, vezme dieťa za ruku a kráča preč. Preč od obalu, ktorý vietor odfukuje opačným smerom...
