Utekám na zastávku. Prvý autobus už odišiel. Postavím sa k asi ďalším desiatim ľuďom, ktorým zazvonil budík o čosi neskôr alebo len nemali na podrážkach topánok nalepenú pásku na koberce ( recept proti šmýkaniu mojej babky). Napriek tomu že je mráz, na zastávke nechýba optimizmus...veď sme zmeškali len jeden. Pôjdu ešte ďalšie tri.
Už ide! Z poza kopca zasvieti názov autobusu. Čakajúci sa v priebehu dvoch sekúnd štýlom Hurá systém zhluknú do útvaru pripomínajúci plechovku s názvom sardinky. Ešte chvíľka napätia a autobus s čiernou dymovou clonou za ním, prefrčí okolo nechápajúcich, znovu sa rozťahujúcich a mierne pohundrávajúcich jednotlivcov. O pol minúty sa vynorí ďalší. Ľudia sa samozrejme opäť nahrnú na obrubník a upierajú na autobus hypnotizujúci pohľad, akoby čakali Santu. Ale ujo šofér sa len tak ľahko zhypnotizovať nedá. Hlúčik ľudí stojacich na schodoch znemožňuje očný kontakt so šoférom a vytvára dojem, že autobus je už aj tak prepchaný a z našej zastávky sa už určite nikto doň nedostane. Ďalšie sklamanie na tvárach čakajúcich. Šanca dostať sa do práce alebo školy sa zredukovala na 25%.
Blíži sa posledná šanca. Smerovka, brzdy, zastavuje.... teda spomaľuje... demonštratívne nám dáva najavo, že fakt viac neznesie. Zastaví, otvorí dvere. Stojí však pár metrov ďalej a pokiaľ k nemu dobehnete, už sa rozbieha preč. Aj tak nás nemá šancu vidieť cez val z vetroviek, tašiek a hláv, ktoré by nás dnu aj tak nepustili.
Tak a dnes máme voľno. Síce o pol hodiny nám ide ďalší. Neriskujeme a vyberáme sa proti osudu a vetru na hlavnú – plnohodnotnú zastávku ( tej našej sa ešte toho prívlastku nedostalo). Z tej sa už dostávame v pohode. A síce. Prvá hodina je v ťahu ( už tretí krát tento týždeň).
Tak to som vám opísal iba jeden bežný deň.
Inak sa dá na našej zastávke zažiť kadečo. Môžete tam vidieť rôzne štýly nastupovania...
Štýl č.1 – Normálny štýl, hodný kultúrnych ľudí (cez predné dvere, + rozhovor so šoférom o vašom cestovnom lístku)
č.2 – Parazitizmus – pokúšate sa vopchať sa pomedzi ľudí stojacich na dverách a nájsť si svoj kúsok pre prežitie ( parazitizmus preto, lebo sa na vás pozerajú ako na pásomnicu, alebo na lianu, ktorá sa chytí čohokoľvek – len aby sa tam udržala)
č.3 – Opica – Do autobusu naskakujete pri rýchlosti autobusu 10 km/h ( týmto by som chcel poprosiť ministerstvo školstva, nech do učebných osnov telesnej výchovy zaradia preskok cez pohybujúcu sa švédsku debnu alebo kozu. Raz sa to všetko dá využiť.)
č.4 – Terminátor – jednoducho vytiahnete cestujúceho, ktorý sa odmieta posunúť s poznámkou : netrepte sa tu, aj tak nás je tu dosť, a zaujmete jeho miesto ( tí drzejší si od neho vypýtajú aj jeho cestovný lístok)
č.5 – Únikový východ – Poprosíte šoféra, aby vám otvoril zadné dvere, kde je menej ľudí a nastúpite nimi ( pokiaľ vám to cestujúci na predných dverách dovolia, alebo budú takí úžasní a podajú mu vaše peniaze aby ste mohli zaplatiť za lístok)
č.6 – Veď raz aj tak pôjde ďalší ( a vychutnáte si čerstvý vzduch, precvičíte svalstvo na nohách a zväčšíte si trpezlivosť, resp. ako to robí väčšina – v škole dobre, doma najlepšie)
No je vlastne jedno, ktorým štýlom nastupujete. Cestovanie je aj tak väčšinou rovnaké. Jednou nohou stojíte na tyčke, ktorá drží dvere, druhá sa vám hompáľa vo vzduch a ujo s veľkým pivným bruchom vás tlači na dvere. Túto idylku dotvára ešte hlas šoféra: Neopierať sa o dvere! Nie sú zaistené...
A tak mysliac na staré príslovie: Dobrých ľudí sa všade veľa tlačí.. tlačím sa aj ja k tyčke, ktorá je na 15 minút mojou jedinou oporou a istotou...
