Stalo sa to asi pred troma týždňami v Košiciach na autobusovej stanici. Kašľajúc prišla k našej skupinke jedná žena, ktorá tvrdila, že je bezdomovkyňa, že je chorá a potrebuje nejaké peniaze na lieky. No však zima je, pritrafí sa, tak sme jej naskladali aspoň čo-to.
Stalo sa to asi pred dvoma týždňami v Košiciach na Staničnom námestí. Prišla ku nám zas tá istá, že ju pohrýol pes a potrebuje lieky. Pena okolo úst a strašne pŕskala. Nie žeby sme tej jej pene verili, ale keďže sme nechceli byť celí mokrí (od bohviečoho), tak sme sa jej opäť poskladali.
Stalo sa pred týždňom pred Optimou. Zas tá istá. Vraj vysoká horúčka, vody si potrebuje kúpiť, aby prešla. Jeden z nás obetoval fľašu čaju, čo si ráno pripravil a dal jej ju. Ešte teplú. Vzala, odišla hundrajúc čosi v zmysle: "Bodaj by vás vreckári okradli.."
Stalo sa včera na námestí. Zas dôverne známa tvár. Sedela na zemi pred Tescom, pred ňou krabička s nápisom: "SOM HLUCHONEMÁ"
Ach aký je ten život vrtkavý. Nikdy neviete, čo vás čaká. Jeden deň si ešte veselo nadávate a na druhý zistíte, že neviete rozprávať a nič nepočujete. Povedzte! Nemá ona ťažký život? Vážne sa desím toho, čo nachytá najbližšie...
