EMOtívne by sa v kuse mračil na všetkých dookola. Nadával by, aký je ten život strašne nefér a každú minútu by premýšľal o samovražde. Nemôže. Musí sa na každého pekne usmievať. Nenadáva na život. Zmieril sa s tým, že o chvíľu sa s ním rozíde. Nemračí sa na sestričky, spolubyvajúci ( taktiež AntiEmáci ) ho majú radi nielen pre jeho svojský humor.
EMOtívne by vzdychal, keď by si spôsoboval bolesť. Nemusel. Dostatočnú mu ju spôsobila choroba. Prišiel o končatinu.
EMOtívne by si púšťaľ každý večer nejakú senilnú pecku, pri ktorej by spáchal samovraždu aj mŕtvy. Nepúšťa. Spolu s pacientami na izbe si spievajú ľudovky a z rádia im hrajú jemné melódie.
EMOtívne by sa každé ráno zmaľoval a obliekol do čierneho. Nech každý vidí, aké ťažké je byť tu. Tu na tomto svete. Ale nemaľuje a neoblieka. Je bledý po ožarovaní, no aj tak z neho vyžaruje pokoj. Oblečený chodí v bielom, veď predsa na pohrebe bude čiernej dosť.
EMOtívne by sa po pár preživorených rokoch zavrel vo svojom dome a nejakou super extra ostrou žiletkou by si podrezal žily. Smial by sa, že konečne sa prestane trápiť a ostatných tu ponechá svojmu osudu. Odsúdených na slobodu.
Nezavrie sa a už sa ani nesmeje. Nenechá si narásť vlasy a nepodreže sa. Nenamaľuje...
Martin už nespraví nič. Rakovina ho vzala na druhý svet. Bol to fajn človek, priateľ...
Napriek realite odišiel s úsmevom na tvári...
Venované Martinovi, ktorý dúfam číta - teraz už tie nebeské blogy - naďalej...
A venované aj tým, ktorí si nevážia život a zdravie, aby konečne dostali rozum...
